Deti

Je prekvapujúce, že Panna Mária sa vo svojich zjaveniach ukazuje deťom, väčšinou biednym a nevzdelaným. Tento fakt sa súčasných ľudí nepríjemne dotýka a zároveň v nich vyvoláva nedôveru. Čo je to za dôvod, ktorý núti Pannu Máriu, aby zverovala svoje posolstvá takýmto deťom? Keď Panna Mária prichádza, aby vyjadrila Božiu vôľu, k ľuďom, potom k takým, ktorí môžu ako spoľahliví sprostredkovatelia ďalej nefalšovane odovzdávať jej posolstvo. A vôbec to nemusia byť všeobecne uznávaní, ďalekozrakí a vzdelaní proroci, ktorých môžeme stretnúť v postavách pápežov, biskupov, svätých, osvietených mužov a žien.

Veď detská duša a pamäť sú zrkadlom, ktoré nevzbudzuje podozrenie a verne odovzdáva prijatý odkaz obzvlášť ak ide o posolstvo, ktoré bolo deťom odovzdané v reči pre nich čiastočne neznámej, ako sa to udialo v La Salette. Deti nie sú poručníkmi posolstva, majú skôr pasívnu úlohu, ako jediní sprostredkovatelia v odovzdávaní posolstva, ktoré nik nepovažuje za výpoveď samotných vizionárov. Naopak, samotná Krásna Pani je autorom slov, sťažuje sa, upozorňuje, prosí a sľubuje. A zázraky potvrdzujú nie deti, ale samotné posolstvo, jeho božský pôvod. Ľahšie uveríme dôležitému posolstvu, keď nám ho odovzdávajú deti.

To, že si zvolila deti, má i hlbší význam. Ak nám Kristus hovorí: „Keď nebudete ako deti, nevojdete do Božieho kráľovstva,“ upriamuje tým našu pozornosť na základné postoje kresťanského života.

Stať sa dieťaťom – na to si treba uvedomiť svoje slabosti, potrebu pomoci a závislosť od iných. Stať sa dieťaťom – to si vyžaduje čestne a odvážne priznať si chyby a oľutovať ich. Stať sa dieťaťom – to znamená byť vnútorne ústupčivým a ochotným prijať ponaučenie, ochotu počúvať a byť poslušným. Stať sa dieťaťom – to je schopnosť dôverovať Bohu, čudovať sa a obdivovať. Stať sa dieťaťom – to si vyžaduje človeka jednoduchého a otvoreného, aby mohol všetko vidieť jasne a aby mohol milovať čistým nerozdeleným srdcom.

Len s takýmto vnútorným postojom môžeme vojsť do Božieho kráľovstva, čiže počuť Kristovu Dobrú zvesť. Práve takýto vnútorný postoj je predpokladom pre pochopenie kresťanského učenia i pre lepšie chápanie zjavenia Panny Márie na hore v La Salette. Ak sa nestaneme deťmi v tomto ponímaní, posolstvo Plačúcej Matky nie sme schopní pochopiť.

Nie je čudné, že keď sa nebo otvára, trasie sa zem, že ľudia sa stále desia, ak sa im chce Boh zjaviť? I dvojica pastierikov, Maximin a Melánia, sa naľakali, keď v horskej pustatine nečakane uvideli ohnivú guľu. Je pochopiteľná chlapcova spontánna reakcia, keď mával palicou vo vzduchu a hovoril dievčaťu: „Zober palicu, poď so mnou, musíme sa brániť, ak by nám to chcelo ublížiť. Keď nám to bude chcieť niečo urobiť, tak ja mu dám!“

Nie je tento obraz presným symbolom vnútorného postoja voči všetkým nadprirodzeným udalostiam?

Nevera, ktorou sa často mnohí vystatujú, a náboženská necitlivosť, ktorú ochotne a s posmeškom predvádzajú, ako i vedomé zapretie Boha, vzbura a boj proti nemu pramenia z jedného zdroja – z neopodstatneného strachu pred ním. Už autorov Starého zákona zaujal tento jav a pýtali sa Adama, ktorý sa zo strachu skrýva pred Bohom: „Prečo sa bojíš?“ Strach a útek pred Bohom sú schopní zdôvodniť len hriechom. „Jedol si azda zo stromu, z ktorého som ti jesť zakázal?“ Neposlušnosť vychádza z nedôvery voči Bohu a voči jeho zákazu. Túto neľudskú nedôveru po všetkom, čo Boh dal a urobil človeku, až natoľko nemožno pochopiť, že ako príčinu je možno uznať jedine hada, diabla a luhára od samého začiatku. Satan vstriekol jed nedôvery do nášho ľudského srdca.

Znetvorený a falošný obraz Boha je aj dnes dôvodom nedôvery voči nemu a príčinou veľkého strachu pred ním. Táto obava pred Bohom sa nedá porovnať s bázňou voči Bohu, čiže hlbokou úctou, ktorá je začiatkom múdrosti. Ak skutočná bázeň vychádza z hlbokej úcty voči Bohu a napĺňa nás radostnou dôverou, potom je strach pred Bohom zrkadlom nedôvery a vzďaľovania sa od neho. Táto nedôveru bráni náboženskému rastu alebo mu prekáža. Obava, hlavne v náboženstve, je už od vekov zlým radcom. A tak je tomu i dnes – obava je výsledkom neúplného poznania Boha, ktoré spútava dušu. Je to choroba, ktorá dnes postihla viacerých kresťanov, neraz i zbožných. Duša sa ocitla v putách, uväznená, podobajúca sa na vtáka v klietke, ktorý nemôže lietať. Náboženstvo sa stáva ťarchou, prameň svätosti sa zdá byť otrávený, čo znepokojuje tých, ktorí túžia z neho čerpať. Podozrievavosť voči Bohu je najväčšou krivdou, akú mu môžeme spôsobiť. Prečo sa to deje? Lebo ľudia nepoznajú Boha. Lebo upierajú zrak na Pána ako sudcu a zabúdajú na jeho milosrdenstvo.

„Každá duchovná kniha, ktorá nevedie k láske k Bohu, je zlou knihou!“ napísal v roku 1857 Antoine Chevrier. Svätý František Saleský zvykol hovoriť: „Nemali by sme Boha milovať zo strachu, ale mali by sme sa ho báť z lásky.“ „Preto, lebo Boh preukázal milosrdenstvo našim otcom a pamätá na svoju svätú zmluvu, na prísahu, ktorou sa zaviazal nášmu otcovi Abrahámovi, že nás vyslobodí z rúk nepriateľov, aby sme mu bez strachu slúžili,“ ako je napísané v piesni Zachariáša. Áno, Boh urobil všetko – aj svojho Syna poslal na svet, aby nás oslobodil od strachu. Ježiš Kristus príkladom svojho života a svojim učením nám chcel ukázať pravý obraz Boha, ohlásiť Božiu lásku, potvrdiť ju svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Ježišova Dobrá zvesť o Otcovi, ktorý je v nebi a svojho jednorodeného Syna poslal na zem, mala zničiť diabolskú podozrievavosť a naplniť nás detskou láskou, pokornou dôverou a ochotnou poslušnosťou. V živej viere v Božiu lásku, akú Kristus ukázal na kríži, s vedomým obrátením sa k Bohu niet miesta na strach a nepokoj. Ak niekto skutočne verí a dúfa, nepotrebuje sa už viac znepokojovať a obávať sa, lebo jeho nádejou je Boh. Zostáva veľkým tajomstvom, že napriek dvetisícročnému kresťanstvu sa túto záležitosť nepodarilo lepšie vysvetliť.

Keď Panna Mária vo svojich početných zjaveniach znova v našej dobe pripomína a varuje, tak nie preto, aby zasiala ochromujúci strach, ale aby nás poučila o opravdivej bázni a hlbokej úcte voči Bohu, ktorá prináša väčšiu dôveru a hlbšie bezpečie. Kto vysvetľuje posolstvá mariánskych zjavení inak, nepochopil ich správne. Veď posolstvo Plačúcej Matky z La Salette je Dobrou zvesťou, ktorá nám chce ukázať, že ani dnes nie sme Bohu ľahostajní, že nás berie veľmi vážne, lebo nás miluje – čo takisto ostane navždy veľkým tajomstvom. „V plnosti časov poslal svojho Syna na svet, nie aby svet odsúdil, ale aby ho spasil, a zachránil to, čo zahynulo.“ V dnešnej dobe posiela Matku svojho Syna a prikazuje, aby nám povedala: „Nebojte sa!“ Áno, neznámy obraz Plačúcej Matky nám chce znova presne ukázať milosrdnú a starostlivú Božiu lásku, naplniť nás doteraz možno neznámou detskou dôverou. V breviári sa modlíme takto: „Bože, dovoľ nám nebáť sa Tvojho mena, ale daruj nám lásku, ktorá berie všetok strach, nauč nás kráčať Tvojou cestou s radosťou.“

Keď dvojica pastierikov počula Matkin hlas, prestala sa báť. Jej hlas znel jemne a srdečne ako hudba. Deti chceli potešiť Krásnu Paniu. Neskôr sa Maximin priznal, že najradšej by bol k nej utekal, aby sa jej opýtal, pred kým ju má brániť. Deti zbehli dole z kopca, až boli pri nej tak blízko, že „nikto by nemohol prejsť medzi nimi a ňou.“ Prekvapení a očarení sa obaja postavili do svetla gule zázračného zjavenia a teraz sa mohli dívať na Krásnu Paniu z úplnej blízkosti. Prekvapujúce je to, že deti zhodne rozprávali o výzore Krásnej Panej. Veľa detailov sa zázračným spôsobom vtlačilo do ich detských sŕdc. Môžeme a musíme zároveň vidieť v týchto obrazoch a symboloch časť dôležitého posolstva. Len musíme, ako deti, prijať pozvanie a prísť bližšie. Postaviť sa a ticho prizerať, v úžase mlčať, čakať a počúvať. Áno, pozorne počúvať, či nám Plačúca Matka nechce niečo povedať.

Vďaka svojmu postoju sa deti z La Salette stali nasledovania hodným vzorom pre celý svet v tom, čo svet už zabudol: V pokornom a skromnom prekvapení voči nadprirodzeným zázrakom, v detskej jednoduchosti verného srdca, ktoré ide priamo za volaním milosti, zabúdajúc na celú dočasnosť, prichádzajúc úplne blízko a v pripravenosti na to, aby si vypočuli Božie posolstvo.

Priblížte sa… Ako je nám blízky Kristus na kríži vyvýšený, tak i Panna Mária je nám blízka, lebo bola spoluúčastníčkou jeho zmŕtvychvstania. Len vďaka viere môžeme spoznať skutočné tajomstvo. Len veriace srdce môže cítiť Matkinu blízkosť. Božie slovo a každá opravdivá viera majú i dnes hodnotu – mlčanie je sieťou, ktorou lovíme. Ako každé lietadlo potrebuje na pristátie letisko, tak aj Duch Svätý potrebuje naše mlčanie, aby sa mohol v nás zastaviť.

Ticho a rozjímanie taktiež pripravujú naše srdce na stretnutie so zjavením. Priblížiť sa tu znamená: stíšiť sa, zmĺknuť a s verným srdcom počúvať to, čo deti rozprávajú o zjavení, o tom, čo videli a počuli. Zrazu zistíme, že aj pre nás, ako povedala Panna Mária, je to posolstvo dôležité.

Pri všetkých ostatných zjaveniach sa Panna Mária predstavila nejakým menom alebo titulom, v La Salette však nehovorí jasne, kto je. V roku 1830 sa v Paríži nazýva „Prostredníčkou všetkých milostí“. V roku 1858 v Lurdoch na otázku Bernardety Soubirusovej – kto je? – Panna Mária odpovedá: „Som Nepoškvrnené Počatie.“ Vo Fatime v roku 1917 na tú istú otázku odpovedá Lucii: „Som Kráľovná svätého ruženca.“ V Bearuing v Belgicku v roku 1932 sa nazýva: „Nepoškvrnenou Pannou“ a taktiež „Kráľovnou so zlatým Srdcom“, a v Banneux v roku 1933 hovorí o sebe: „Som Matkou chudobných.“

V La Salette nám obsah posolstva dáva najavo, že Krásna Pani nemôže byť nik iný ako Matka Ježiša Krista. Jednoducho povie: „Som tu… .“ Sú to hlboké slová, plné tajomstva.

Samozrejme, už veľa učencov – nielen teológov – sa zaoberalo mariánskymi zjaveniami. Cirkev podrobne skúmala toto zjavenie a uznala ho za opravdivé a dôveryhodné. A nehovorí, ako toto zjavenie vysvetľovať. Tým, že ho uznala za opravdivé, potvrdzuje, že sa jedná o úkaz, ktorý sa dá vysvetliť jedine Božím zásahom. A tak ho treba prijať ako zázračné a nadprirodzené. Ten, kto nemôže uveriť v zmŕtvychvstanie Ježiša Krista a nanebovzatie Panny Márie, nebude si lámať hlavu nad mariánskymi zjaveniami a pátrať, ako sa udiali. Veľkonočné udalosti a rozprávanie o zjavovaní sa Ježiša po zmŕtvychvstaní majú potvrdiť nový rozmer zmŕtvychvstalého Krista i jeho samotné zmŕtvychvstanie.

Vtelením sa Boží Syn pokoril a prijal ľudskú prirodzenosť. Stal sa subjektom, osobou – Ježišom z Nazaretu. V úzkosti a obmedzenosti ľudskej prirodzenosti Ježiš vykonal svoje dielo spásy. Zmŕtvychvstaním bola ľudská prirodzenosť premenená na nový spôsob existencie, nezávislý od miesta a času, ktorý ešte nie sme schopní pochopiť, skrz ktorý aj Ježiš vo svojej ľudskej prirodzenosti – ktorej patrí aj telo – tajomne prelína celé stvorenie, celý vesmír. Ježiš, zjavujúc sa po Veľkej noci, dovolil svojim svedkom pozrieť sa na nový život – na skutočnosť zmŕtvychvstania. V opisoch o zjavovaní sa Ježiša po zmŕtvychvstaní sa potvrdzuje, že Ježiš, ktorý bol ukrižovaný, naozaj žije nezávisle od času a miesta. Nanebovzatie Panny Márie s dušou i telom je spoluúčasťou na živote zmŕtvychvstalého Ježiša.

Keď Panna Mária v La Salette hovorí: „Som tu…,“ je to aj potvrdenie jej premenenej existencie a materskej prítomnosti, v ktorej – tak ako jej zmŕtvychvstalý Syn – je vždy a všade okolo nás. Každú chvíľu a na každom mieste, tu a teraz Panna Mária môže povedať: „Som tu!“

Zázračnosť a nadprirodzenosť zjavenia spočíva v tom, že tí, ktorí ešte žijú v časnosti, čiže v pozemských podmienkach, ho môžu vidieť a počuť. Často sa pýtajú: „Prečo sa Panna Mária zjavuje vždy v inej podobe?“ Majú na mysli Lurdy, Fatimu a ostatné zjavenia. Ale aj Ježiš sa po zmŕtvychvstaní ukazoval vždy v inej podobe, nikdy nie rovnakým spôsobom, a dokonca jeho najlepší priatelia ho nepoznali. V eucharistii zas prijíma podobu chleba a vína.

Panna Mária vo svojich zjaveniach prijíma takú podobu, ktorá najviac zodpovedá hlásanému posolstvu. Slová: „Som tu…“ nám mimovoľne napadnú a pripomínajú zjavenie Boha na púšti, kde sa Mojžišovi dal spoznať slovami: „Ja som, ktorý som…“ Ja som, ktorý som pri vás, ktorý som pre vás! Boh je vždy známy v Ježišovi Emanuelovi. To nám chce ukázať Panna Mária. On je tým najdôležitejším posolstvom. „Som tu…“ mohla by Mária hovoriť vždy a všade. Ak sa zjavuje takým spôsobom, aby ju ľudia videli a počuli, má na to vážny dôvod, jej posolstvo nám ukazuje, že to je Matkina láska, jej starostlivosť, jej ochota prísť na pomoc – kvôli tomu sa zjavila na La Salette. Mária sa ukazuje spôsobom, ktorý je prijateľný pre deti, aby im ohlásila dôležité posolstvo.

Raz som sa spýtal istého človeka, ktorý často prichádzal na La Salette, či si je istý zjavením Panny Márie. Odpovedal mi: „Či sa vtedy, 19. septembra 1846, tu zjavila Mária, neviem. Viem však jedno – že Cirkev to preskúmala a schválila. Som si istý, že Panna Mária je tu, na tejto hore, uprostred nás. Cítim to tak často a tak dlho, ako som tu.“

Ten, kto prvýkrát počuje posolstvo z La Salette, isto je trocha prekvapený jednoduchou rečou a zdanlivo primitívnymi obrazmi. Najčastejšie sa zabúda, že sú to sťažnosti starostlivej Matky, povedané medzi slzami. Tieto obrazné slová pripomínajú reč Svätého písma. Podobne ako Ježiš používal obrazy a podobenstvá z bežného života tých čias, tak aj Panna Márie používa spôsob vtedajšej doby a miesta. Rozpoznať hlbší význam týchto obrazných pomenovaní dnes je len na nás. Nesmieme však zameniť zrnko so šupou, obsah s formou, obraz s rámom a perly s roľou.

Biskup z Grenoble uvidel v zjavení odpoveď na problémy vtedajších čias. Posolstvo tohto zjavenia je zároveň odpoveďou na problémy našich čias. Pápež Ján XXIII. v kázni, ktorú mal ako parížsky nuncius pri jubileu v La Salette, povedal: „Dosiaľ ešte nikdy nebolo posolstvo z La Salette tak aktuálne a dôležité ako dnes.“ Bolo to v roku 1946. A čo dnes? Nenadobudlo posolstvo ešte väčšiu aktuálnosť? Má hodnotu vždy a všade tam, kde sú sťažnosti Panny Márie opodstatnené a jej výčitky zdôvodnené. Ten, kto pozná nielen posolstvo, ale aj dnešné časy, vie, aké aktuálne sú jej sťažnosti a výčitky.

Panna Mária nás vyzýva, aby sme pristúpili bližšie, lebo nám chce niečo povedať. Keď ideme na iné pútnické miesta, my sami chceme za seba alebo v mene iných niečo povedať Panne Márii, odprosiť, poďakovať sa. A tu, na tomto mieste, Panna Mária túži, aby nám mohla zveriť svoj úmysel, presnejšie svoje posolstvo, ktoré sa nás týka. Čím viac počúvame jej posolstvo a hľadíme naň, tým zreteľnejšie vnímame, že Panna Mária už vie o našich prosbách a starostiach, a že naozaj už jej nemusíme nič hovoriť. Keď sú deti v núdzi, ponáhľajú sa k matke, ale keď sú v nebezpečenstve, vtedy sa k nim ponáhľa matka.

O čo väčšie nebezpečenstvo deťom hrozí, a čím ho ony ťažšie rozoznávajú, tým rýchlejšie sa k nim matka ponáhľa, aby ich na to upozornila. Ak považujeme Pannu Máriu za svoju Matku, započúvajme sa do jej posolstva. Možno je aj pre nás dôležité.

„V tomto je zmysel a pravda celého posolstva z La Salette. Presne to je všetko, čo nám chcela povedať Panna Mária. Lebo všetko to, čo neskôr nasleduje, je len interpretáciou a zobrazením reálneho stavu. Pritom sa nejedná len o neposlušnosť ako o niečo občasné, ale ide o vzburu ako životný postoj,“ píše P. Ernst Schnydrig.

Celé posolstvo Plačúcej Matky tkvie v dvoch vetách: „Ak sa môj ľud nebude chcieť podriadiť, budem nútená pustiť rameno môjho Syna… Ak sa obrátia, kamene a skaly sa premenia na kopy zrna… .“ Panna Mária tu zdôrazňuje tajomstvo ľudskej slobody voči ponuke Božej lásky. Človek je tu ukázaný v celej svojej veľkosti a dôstojnosti, je povolaný na to, aby sa stal slobodným partnerom Božej lásky.

Posledné slová Panny Márie, ktoré sa nachádzajú vo Svätom písme, sú výzvou, ktorú adresovala sluhom v Káne Galilejskej: „Urobte všetko, čo vám povie.“ Táto veta nie je dôkazom o jej mlčaní počas verejného účinkovania Ježiša, ale o jej mlčaní po Veľkej noci. Pripúšťa, že Panna Mária napomínala mladú Cirkev v prvých rokoch pri všetkých nedorozumeniach a vyzývala ich hovoriac: „Urobte všetko čo, čo vám povedal môj Syn! Snažte sa nájsť jeho vôľu, rozhodujte sa a konajte v jeho Duchu.“

Nie je prekvapujúce, že nik z apoštolov či evanjelistov sa nepokúša odvolávať sa na osobu alebo mienku Panny Márie, i keď už vtedy existovali odlišné názory a Panna Mária sledovala vývoj Cirkvi s veľkou pozornosťou. Jej názor a rada isto veľa znamenali. Táto jej úloha je zreteľná a charakteristická pre jej postoj k mladej Cirkvi, lebo ňou bolo povedané to rozhodujúce.

Po stáročiach Panna Mária v La Salette akoby prerušuje svoje mlčanie a opäť nadväzuje na svoje slová z evanjelia: „Ak sa môj ľud nebude chcieť podriadiť… ,“ čiže nebude chcieť urobiť to, čo povedal jej Syn, „dlhšie už nemôžem podopierať rameno môjho Syna.“ Panna Mária už na začiatku svojho posolstva hovorí o svojom ľude, používajúc pojem zo Starého zákona, ktorý od čias Druhého vatikánskeho koncilu znova nadobudol význam ako pomenovanie Kristovej Cirkvi. K Božiemu ľudu, a tým aj k jej ľudu, právom patria v prvom rade všetci, ktorí veria v Boha Stvoriteľa, ktorého nám Kristus zjavil ako milujúceho Otca, a ktorí uznávajú v Ježišovi Kristovi Božieho Syna a uznávajú ho za svojho Spasiteľa. A aj my, ktorí veríme v Božiu lásku a v jeho priazeň voči človeku, my, ktorí vieme, že: „Boh tak miloval svet, že svojho jednorodeného Syna nám dal,“ my, ktorí vieme, že sme spasení skrz Kristovu krv a sme pokrstení v jeho mene, my chceme patriť k jeho Cirkvi – Božiemu ľudu, čiže aj k jej ľudu. Panna Mária nás upozorňuje medzi slzami, že ak sa nebudeme chcieť podriadiť, bude „nútená pustiť rameno svojho Syna.“

Panne Márii nejde o ten alebo onen hriech, ale jedná sa jej hlavne o naše vnútorné zaangažovanie, o náš životný postoj, o dobrovoľné podriadenie sa moci jej Syna. Zreteľne hovorí: „Ak sa môj ľud nebude chcieť podriadiť…,“ a vyžaduje ten postoj, ktorému patrí prísľub Vianoc – Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle. Je to ten istý postoj, ktorý Ježiš ukazuje v blahoslavenstvách: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ Ide o tých ľudí, ktorí uznávajú úplnú závislosť od Boha a ktorí pred ním vyznávajú svoju vinu, ktorí sa trápia kvôli svojim hriechom a túžia po vykúpení, ktorí sú čistého srdca, čiže ktorí všetky veci a udalosti vidia v Božom svetle a v Božej skutočnosti. Preto oni uvidia Boha, čiže nájdu ho všade a vo všetkých udalostiach, dokonca aj vo vine a slabosti, a možno tu najčastejšie. Cítime šťastie a vykúpenie v odpustení hriechov, ako je napísané v Zachariášovej piesni.

To, čo najviac chýba nám, ľuďom dnešných čias, je pocit viny. V každej dobe sa síce hrešilo, ale súčasný svet už nechce ani hriech pomenovať hriechom. Hriech sa alebo ospravedlňuje, alebo je otvoreným odporom, alebo sa považuje za dôkaz veľkej slobody. Od skutočnej viny sa možno oslobodiť len skrz úprimné priznanie sa k nej. Takýto svet bez hriechu nemôže byť spasený. Veď Kristus neprišiel k spravodlivým, ale len k tým, ktorí sú hriešnikmi pred Bohom. Farizej, ktorý sa modlí: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako mýtnici a hriešnici,“ nie je schopný prijať spásu. Mýtnik, ktorý vyznáva: „Bože, buď milosrdný mne hriešnemu,“ bude ospravedlnený. Farizejom v kresťanskom význame nie je ten, kto sa veľa modlí, ale ten, kto si namýšľa, že sa nepotrebuje modliť, byť zbožný, prijímať sviatosti. „Boh svoj ľud nepredstavoval ako oslobodený od hriechu, ale ako ľud plný ľútosti, čiže ľud, pre ktorý v slabosti spáchané hriechy sú dôvodom pre pokánie a väčšiu vernosť Bohu,“ píše Gustav Truffer.

„Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý. Odpustí nám hriechy a očistí nás z každej neprávosti. Ak hovoríme, že sme nehrešili, jeho robíme luhárom a nie je v nás jeho slovo.“ (1Jn 1,8-10) Je to veľké tajomstvo spásy, že aj naše chyby sa môžu stať jej prostriedkom. V nich zomiera naša hrdosť a vďaka tomu sa stávame otvorení, aby sme odpovedali na lásku. Lepšie je urobiť aj chyby a priznať si ich, ako neurobiť žiadne chyby, ale mať o sebe prehnanú mienku, lebo táto chyba je oveľa závažnejšia ako mnohé iné. Moschner píše: „Kto tvrdí, že je dobrý, už nevie, kto je.“ Boh nechce hriech, ale chcel taký svet, v ktorom je hriech možný. Pozná nás a ráta s našimi slabosťami a hriechmi, a napokon očakáva, že sa k vine priznáme a využijeme prostriedok milosti, ktorý nám on sám podáva. Svoje nenahraditeľné miesto tu má kajúcna pobožnosť, ktorá má za úlohu vyburcovať v nás autentický postoj pokánia a umožniť nám s úľavou prijať osobnú spoveď.

Ak my, ľud Panny Márie, nebudeme ochotní uznávať Boha za Stvoriteľa a Pána sveta a pozemské modly budú nám prednejšie, nebudeme chcieť prijať Krista ako jediného Spasiteľa, budeme hlásať pokoj a šťastie inde. Ak nebudeme chcieť, aby nám niekto hovoril o evanjeliu a o Cirkvi, nebudeme viac ochotní dodržiavať hlavné prikázania a budeme sa pokúšať zariadiť si život podľa svojich predstáv, ak už nebudeme trpieť kvôli hriechu a vzdialime sa od Boha, ak budeme snívať len o pozemskom raji, vtedy Panna Mária bude nútená pustiť rameno svojho Syna.

Naša viera nás učí, že Boh nás stvoril z lásky a povolala k večnému šťastiu. Dobrovoľne by sme sa mali rozhodnúť a dohodnúť na večnom živote s ním. V slobode rozhodovania je naša dôstojnosť a veľkosť, zároveň i zodpovednosť. Ak sa dobrovoľne rozhodujeme pre Boha a šťastie, vtedy nám on dáva možnosť aj rozhodnúť sa i proti nemu, i keď tým riskuje, že sa môžeme rozhodnúť i na úkor vlastného šťastia proti nemu. Zároveň ako kresťania musíme si byť vedomí toho, že až v úplnom odovzdaní sa Bohu dosiahneme svoj plný vývoj. Nie je teda naša poslušnosť aktom skutočnej slobody? Slúžiť Bohu znamená vládnuť! Slobodná vôľa človeka má v Božích očiach taký veľký význam, že i jeho všemohúcnosť je proti nej bezmocná. S touto bezmocnosťou Boha sa stále a opäť stretávame v živote Božieho Syna. „Prišiel k svojim a svoji ho neprijali“, čítame v Svätom písme. Boh nás nechce do ničoho nútiť, obzvlášť ak ide o našu spásu. Vo svojej milosrdnej láske nás predsa môže stále a odznova upozorňovať na následky našej ľahostajnosti, vzbury a najmä na stratu večného šťastia. Aby nás zachránil pred konečným následkom, pred posledným odvrátením a zavrhnutím, snaží sa nám otvoriť oči dočasnými trestami, kým – možno už navždy – nebude neskoro. Vo svojej nekonečnej láske nám pred Kristom posiela jeho matku Máriu. Upozorňuje nás na našu situáciu, hovorí o tom, že jeho rameno je až doteraz zadržiavané len vďaka jej rukám a priznáva sa, že ho už nemôže dlhšie podopierať, lebo sa nechceme podriadiť. Spomína možnosti, ktoré by nás mohli oslobodiť od trestu.

Chcieť sa podriadiť v konečnom dôsledku znamená ochotu splniť Božiu vôľu v súlade s jej poznaním. Ježiš Kristus nám jasne povedal, že Božou vôľou je, aby sme ho nadovšetko milovali, a blížnych aby sme milovali ako seba samých. Nech sa Božia vôľa stane cieľom všetkých zákonov a prikázaní. Jeho Zjavenie o nekonečnosti Boha, ktorý bezhranične miluje každého človeka, zaručuje právo na ľudskú dôstojnosť, obzvlášť tomu, kto je chudobný a bezmocný. Toto nás zaväzuje k vzájomnej láske. Láska k človeku, ktorá vyplýva z viery v Boha, je najvyšším putom dokonalosti a naplnením Božej vôle.

Chcieť sa podriadiť znamená, že sme sa rozhodli nadovšetko milovať Boha a každého blížneho ako seba samého na základe Božích prikázaní a vo svetle evanjelia. Je to voľba mravného spôsobu života, alebo po kresťansky povedané, plnenie Božej vôle uskutočňovaním Božích prikázaní. Na otázku, kde a ako, v akom odbore a v akom životnom povolaní môžeme najlepšie naplniť tieto prikázania, si musí odpoveď nájsť každý človek sám. Sudcom je vlastné svedomie. Najdôležitejšie sú slová Krista: „Čo nechceš, aby tebe urobili, nerob to ani ty druhým.“ V La Salette hovorí Panna Mária v duchu poznávania dobrej vôle a pripravenosti podriadiť sa nasledovné: svätenie nedele, hlboká úcta k Bohu a modlitba. Takto zdôrazňuje prvé tri Božie prikázania, plnenie ktorých je predpokladom pre plnenie ostatných prikázaní.

V Magnifikate sa modlíme: „a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja. Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú.“ Panna Mária je našou Matkou, vie o našom rozpoložení aj o nebezpečenstve, ktoré nám hrozí. Na príkaz svojho Syna a nám zjavila na La Salette a medzi slzami hovorí: „Budem nútená pustiť rameno svojho Syna.“ Týmto nám pripomína slová Svätého písma: „Otec nikoho nesúdi, lebo súd odovzdal Synovi.“ Ako kresťania vieme, že rameno jej Syna nie je symbolom Božej pomsty, lebo náš Boh je láska, ani nie je symbolom Božej spravodlivosti, lebo tá zasahuje až vtedy, keď sme sa konečne a nezvratne rozhodli. Pokiaľ žijeme na zemi, Kristus je sudcom v tom zmysle, že svojimi slovami a skutkami, svojim príkladom a učením ukazuje všetkým ľuďom smer ozajstného a konečného cieľa – k Otcovi. Práve týmto je Spasiteľom a Vykupiteľom, Dobrým pastierom, ktorý hľadá stratenú ovečku, a ako dobrý otec z podobenstva očakáva márnotratného syna.

Boh ukazuje svoju spravodlivosť nie trestami, alebo vyžadovaním zadosťučinení, ale prostredníctvom záruky odpustenia hriechov. Svoju všemohúcnosť zjavuje vo svojom milosrdenstve. Len ak uznáme nevyhnutnosť nášho spasenia a budeme sa k nemu chcieť vrátiť, až vtedy nám daruje odpustenie hriechov. Preto rameno jej Syna nie je ničím iným ako symbolom Ježišovej spasiteľnej lásky. Panna m8ria nám pripomína jeho vôľu spasiť nás a fakt, že jej Syn je pripravený nevzdať sa nás, aj keď sme o ňom už nikdy viac nechceli počuť, a tým riskovali vlastné večné šťastie.

Odvtedy, čo za nás Ježiš dal život a rozprestrel svoje ramená na kríži, všetkých priťahuje k sebe a celému svetu ukazuje Bohom naplánovaný smer. V tomto zmysle slova je sudcom sveta. Tam, kde sa dobrovoľne nesprávame v duchu tohto smerovania k Otcovi a k večnému cieľu, jeho láska k nám vysiela trestajúce rameno. Ježiš pociťuje nutnosť navštíviť nás a otvoriť nám oči pozemskými trestami, kým nebude neskoro a kým nebude musieť konať podľa svojej spravodlivosti. Preto nám dovoľuje vyskúšať, že cesty, ktoré nás vzďaľujú od Boha sú slepými uličkami, a skôr či neskôr nás dovedú ku katastrofe.

V ďalšej časti posolstva nám Panna Mária ukazuje, ako a kde môžeme uvidieť skutky ramena jej Syna. Chceme tu i v krátkosti zodpovedať na niekoľko otázok a výhrad. Často sa niekto pýta: „Či nie je protirečenie medzi vystretým ramenom Syna a úpenlivou prosbou rúk Matky,“ alebo: „Nie je láska Panny Márie k nám väčšia ako láska Syna, keď nás chcela zachrániť aj pred trestami, ktoré nám vymeriava jej Syn?“ Alebo opačne: „Nejde Panne Márii hlavne o to, aby nás zachránila od večnej potupy?“ Na tieto otázky sa odpovedá zdanlivo ľahko, ak vidíme v Panne Márii prostrednicu a oroodovnicu, ktorú nám odporúča sám Ježiš. Panna Mária nám predpovedá ním plánované katastrofy, aby sme sa obrátili a podriadili a aby ona nebola nútená pustiť rameno svojho Syna.

Aj sám Kristus by nás chcel ušetriť týchto časných trestov, a preto posiela svoju Matku, aby nás upozornila, že jeho rameno je vystreté len vďaka jej modliacim sa rukám. To, čo je pre jedných nepríjemné, keď pochybujú o Božej prozreteľnosti, alebo strácajú vieru v Boha, to je na druhej strane pre veriacich kresťanov dôkazom Božej lásky a potvrdením toho, že Kristus sa nás ani vtedy nechce vzdať, keď my o ňom už nič nechceme počuť. Bolo by skutočne chybou, ak by sme v tom všetkom neboli schopní vidieť to všetko, čo dnešného človeka znepokojuje a ohrozuje; rameno jej Syna nám jednoducho nedovoľuje upokojiť sa, a nedáva pokoj kým sa mu nepodriadime, neuznáme jeho učenie a nezvolíme si cestu, ktorú nám ukazuje ako cestu spásy, ktorou nás chce viesť do večného šťastia a nie do vysnívaného raja na zemi.

Pri týchto slovách je možné pokúsiť sa vymenovať nielen minulé, ale aj terajšie hriechy a zločiny, ktoré volajú o pomstu do neba. To prináša so sebou obavu, že by sme si nezrátali svoje osobné hriechy a zamlčali by sme, alebo aj zapreli, osobnú zodpovednosť za viny a za to, že rameno jej Syna tak oťažieva. Nemali by sme kvôli zlu vo svete nariekať? Nie, k tomu nás Boh nepovolal. Nemáme všetko zlo vykoreniť? Nie, lebo Boh nám k tomu nedal silu. Nakoniec sme schopní a povolaní k tomu, aby sme premáhali zlo dobrom, klamstvo pravdou, rozpaky nádejou, tmu svetlom, chlad teplom. Konfucius povedal vetu, ktorá je dnes hodná zamyslenia: „Je lepšie zažať malé svetielko, ako preklínať tmu.“

„Tieto slová Matky vyvolávajú rozpaky, lebo matky sú zvyknuté veľa vydržať a vytrpieť, kým sa budú na nevďačnosť sťažovať. A Krásna Pani sa nielen sťažuje, ale aj plače. Matke, ktorá za nás hodiny trpela na Kalvárii, neostáva nič iné, ako zostúpiť z neba, sadnúť si a plakať. Pomyslenie na Matku, ktorá sedí a plače ako naše matky, keď všetky ich prosby, pomoc a napomenutia sa ukázali zbytočné voči ľahostajnosti ich detí – tento obraz by mal do hĺbky zatriasť každým kresťanským srdcom. Táto srdcervúca bezmocnosť Matky je posledným argumentom, poslednou nutnou obranou svojho nepodareného dieťaťa. Zreteľne sa tu prejavuje veľká láska Panny Márie k nám: nehanbila sa ani za slzy, ktoré sú najpokornejším znakom jej bezmocnosti, aby sme sa spamätali. Keď napokon táto Matkina posledná potecha a rozhovor od srdca k srdcu nič nedosiahnu, potom už Božia Matka pre nás nič viac nemôže urobiť,“ píše Ernst Schnydrig.

„Ó, ako dlho už trpím za vás! Hoci by ste sa akokoľvek modlili, neviem, čo robili, nikdy mi nedokážete vynahradiť moju námahu… .“ Toto je centrom kresťanského zjavenia ako takého. Natíska sa nám tu sťažnosť Ježiša nad Jeruzalemom: „Nechcel si!“ Sú to slzy a sťažnosti toho, ktorý nedokáže prekážať tým, ktorých miluje, aby sa nezničili svojim zaslepením. Ježiš plače nad svojou bezmocnosťou voči zaslepeniu a tvrdosti tých, ktorí odmietajú jeho posolstvo a Božiu lásku. Jeho slzy sú novou úpenlivou prosbou, aby sa im otvorili oči. Tieto slzy chceli odvrátiť nešťastie, ktoré ohrozuje slepých: „To nie je na smiech, že ťa tak ľúbim,“ vkladá do úst Ježišovi Blaise Pascal vo svojej knihe Myšlienky.

Slzy sú predposlednou etapou jeho lásky k ľuďom. Poslednou sa stáva položenie života. Ako trpiaci Pánov služobník vzal na seba trest kvôli ľudskej zaslepenosti (porov. Iz 52,14) a prosil Otca za nás: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia!“ Napokon Boh prijal utrpenie Spravodlivého ako obetu zmierenia, aby mnohých ospravedlnil.

Ten, kto pozná Pannu Máriu z La Salette, pripomína si tajomstvo obetovaného a životodarného Spasiteľovho utrpenia. Nejde tu o vyzdvihnutie utrpenia a sĺz. Musíme bojovať s akýmkoľvek utrpením. Ježiš ho nehľadal. Utrpenie je zlo, je symbolom a následkom najhoršieho zla, čiže hriechu. Preto Ježiš zo všetkých síl bojoval proti utrpeniu, s ktorým sa stretol. Stačí si len spomenúť na zázraky, ktoré urobil. A preto aj my máme s utrpením bojovať.

Vieme, že aj tak sa nestratí tragická črta ľudskej prirodzenosti. Láska ponúkaná Bohom nám dáva možnosť jej pôsobenia prostredníctvom ľudí. Plačúca Matka, ktorá nosí na prsiach ukrižovaného Ježiša – medzi kladivom, znakom nášho odvrátenia sa, a kliešťami, znakom nášho obrátenia nám pripomína slobodu a zodpovednosť. Naozaj pochopíme tajomstvo posolstva z La Salette nie vtedy, keď na nás urobia dojem slzy Plačúcej Matky, ale ak budeme zdieľať jej spoluutrpenie a starosť o ľudí.

Nejde len o všeobecnú Božiu prítomnosť, o ktorej sv. Pavol hovorí, že „v ňom žijeme, hýbeme sa a sme,“ pretože Boh je istotou vecí. Nejedná sa o otcovskú starostlivosť Boha, ktorá nás obklopuje aj vtedy, keď na nás zabudnú vlastný otec a matka.

Panna Mária v La Salette zreteľne hovorí o svojom Synovi, čiže o Ježišovi Kristovi, vtelenom Božom Synovi a našom Spasiteľovi. Musí ho neustále prosiť, aby nás neopustil. Nie je to zvláštne? Veď sa zaujíma o nás a našu záchranu a spásu. Existuje snáď nejaké napätie alebo protiklad medzi Matkou a Synom, keď ide o nás? Lenže samotný fakt zjavenia a posolstva to popiera. Ona sama je darom zomierajúceho Spasiteľa a najväčším ľudským gestom jeho starostí o nás. Panna Mária prichádza na jeho príkaz, a to, čo nám hovorí, je posolstvo jej Syna.

Napokon Ježiš jasne sľúbil: „Hľa, ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta!“ Tu je asi priestor, aby sme sa podrobnejšie venovali prítomnosti Ježiša medzi nami, a vďaka tomu možno lepšie pochopíme upozornenia a starosti Panny Márie.

Ježiš Kristus bol prasviatosťou Boha vo svete, žijúcim symbolom. Bol tým a urobil to, čo menovite ukazoval a hlásal: Spásu a záchranu, spoločenstvo s Bohom a so všetkými ľuďmi. Hovoril nielen o milosti, zmierení a živote, on naozaj je cestou, pravdou a životom. Cirkev je jeho sviatosťou. „Preto hlásanie evanjelia, celá liturgia a láska nemajú žiadny iný zmysel, ako len ukazovať živého, viditeľného a naozaj prítomného zmŕtvychvstalého Ježiša,“ hovorí Mazz. Vyvýšený Ježiš a neviditeľný Pán nás obdaril zvláštnymi znakmi svojej prítomnosti: slovom, chlebom a bratom.

Kristus si získal poslušnosť vďaka svojmu hlasu, svojmu slovu. Celé Sväté písmo, Starý aj Nový zákon, sú jeho hlasom, ktorý k nám hovorí. Zjavuje sa nám, komunikuje s nami. Samotný Boh sa uzavrel do ľudského slova, ktoré sa stalo slovom Božím, a teda slovom života. Zároveň nám ukazuje úplne novú skutočnosť – Ježiš žiadne nové náboženstvo nepriniesol, ale vo svojom svetle všetko urobil nové. Jeho slovo neosvecuje Boha, ale vyžaruje z neho a rozjasňuje vesmír a náš život. Odhaľuje nám tajomstvo sveta, ktoré jemu i ľudstvu dáva zmysel a cieľ, menovite samého Krista, ktorý je srdcom sveta, vo všetkom účinkuje a nad všetkým žiari.

Ako ďalší znak svojej prítomnosti nám Kristus daruje svoje sviatosti, vrchol ktorých je v eucharistickom Chlebe. Eucharistia je náležitou sviatosťou jeho prítomnosti, je srdcom viery a nervom katolíckej Cirkvi. Z toho chleba žije Cirkev. Je to vrchol a zhrnutie všetkých sviatostných znakov, ktoré môžeme prirovnať k vyčnievajúcej špičke ľadovca. A nie bez príčiny nám Cirkev káže s úžasom vravieť pri premenení: „Hľa, tajomstvo viery!“ Eucharistia je korunou a prameňom celej nábožnosti, vrcholom a centrom kresťanského spoločenstva veriacich.

Tretím znakom Kristovej prítomnosti medzi ľuďmi je brat, čiže blížny. Odvtedy, čo Ježiš umyl apoštolom nohy pri Poslednej večeri, existuje sviatosť bratskej lásky. Až táto láska k blížnemu zintenzívňuje účinok ostatných sviatostí. „Eucharistická veleba musí viesť k eucharistickému životu, vďaka nej sa musíme stať chlebom pre iných,“ hovorí Charles de Foucauld. V lámaní chleba, v delení sa a v odovzdávaní všetkého, čo máme, čiže toho, čo sme dostali, zažijeme prítomnosť Krista.

„Spoznali ho pri lámaní chleba! Všetko, čo ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili!“ Tak ako v 13. storočí sa viac ako dovtedy zvýraznila prítomnosť Krista vo sviatosti Oltárnej, tak sa dnes zjavuje na viacerých miestach kresťanského vedomia presvedčenie o prítomnosti Krista v človeku. Možno, že je to istota obnovy a zjednotenia ľudstva.

Len spoločné sa „slovo“, ako aj „chlieb“ a ešte väčšmi „brat“ sa stávajú chlebom života, teda zjavujú prítomnosť Krista len tomu, kto naozaj verí. Mučeník našej doby, ktorý veľa rokov trpel v gulagoch na Sibíri, napísal: „Hľadal som Boha, a on sa vzdialil odo mňa. Hľadal som moju dušu, a nenašiel som ju. Hľadal som brata – a pozri, našiel som všetkých troch.“

Prítomnosť Krista v slove, v Eucharistii a v bratovi ju vnímajú len veriaci. Viera je sprostredkovateľ, ktorým vnímame tajomnú prítomnosť Zmŕtvychvstalého. Preto sv. Pavol želá: „Vierou nech Kristus prebýva vo vašich srdciach!“ Olejom pre lampu nášho svetla viery je zrieknutie sa každého vedomého hriechu a obeta svedomito plnených povinností – nielen náboženských, ale i stavovských a profesných. Napokon viera je nezaslúženou milosťou, naozajstným darom Boha. On chce, aby sme prosili o to, čo nám chce dať. Karl Rahner píše: „Do zásahu Boha, ktorý prichádza „z vonka“ a uskutočňuje historické Zjavenie, musí ešte prísť vnútorná milosť, nevyhnutná pre vieru.“

Prichádzame k bodu, v ktorom konečne môžeme pochopiť posolstvo Plačúcej Matky:

• keď jej ľud nebude sa chcieť podriadiť,
• keď neuzná jej siedmy deň,
• keď sa preklínaním zneužíva meno jej Syna, keď na nedeľnú svätú omšu chodí len niekoľko starých žien, iní pracujú v nedeľu celé leto a v zime, keď nevedia, čo robiť, idú na svätú omšu len preto, aby sa vysmievali z náboženstva,
• keď sa už viac nemodlia – ani ráno, ani večer,
• keď v období pôstu chodia k mäsiarovi ako psy…

… vtedy je Panna Mária neustále nútená prosiť svojho Syna za nás, aby nás neopustil. To znamená, že neprestajné orodovanie Panny Márie je dôvodom, prečo nás Kristus neponecháva samých na seba, a že sme ho nestratili z nášho povedomia viery.

Ak už neveríme v Božiu vôľu, spásu a lásku Krista Spasiteľa, nemôžeme ani vstúpiť do seba ako márnotratní synovia a vrátiť sa k Otcovi. Práve dnes je obzvlášť potrebné zvýrazniť tento fakt: Viera nie je dielom človeka, ale je nezaslúženým darom. Táto milosť musí byť prijatá s našou spoluprácou. Ak niektorý orgán tela chátra, či dokonca odumiera, ak dlhší čas nefunguje, tak i naša viera zomiera, ak ju neoživujeme.

Ochota podriadiť sa, hlboká úcta, svätenie nedelí, modlitba, ovládanie sa – to nie sú len charakteristické dôkazy, ale aj nutné podmienky na to, aby naša viera ostala živá. Vyžaduje si milujúce odovzdania sa Bohu v modlitbe a v službe bratom. Kristus sa dáva len tomu, kto sa s ním chce stretnúť a s ním žiť, čiže kto ho chce nasledovať a plniť jeho vôľu.

Varovanie Panny Márie nám pripomína, že nie sme schopní vlastnými silami obrátiť a vrátiť sa. Sme odkázaní na pomoc druhého, zvlášť na jeho neustály príhovor, hlavne vtedy, keď sme sa natoľko vzdialili od Krista, že sme vlastne od neho odišli. „Boh nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil.“ Kristus nás zjednotil v jedno Tajomné telo, aby sme si navzájom pomáhali. Kto by nám s istotou mohol vyprosiť milosť obrátenia a odpustenie hriechov, ak nie Panna Mária? Nechce nás jasne upovedomiť, že to nie je samozrejmé, ak Boh je k nám tak veľmi dlho trpezlivý a neustále nám ponúka odpustenie a zmierenie?

„Kristus neprišiel na svet, aby ho odsúdil, ale aby zachránil to, čo zahynulo.“ Našej ľudskej dôstojnosti zodpovedá spolupráca na vlastnej záchrane, čo je tiež v súlade s našim spoločenským postavením, že si i v nadprirodzenom živote znova budeme navzájom pomáhať.

Panna Mária, poslaná svojím Synom, splnomocnená jedinečným miestom v Božom pláne spásy, v atmosfére ľahostajnosti a vzbury voči Bohu cíti, že neustále musí za nás orodovať. Jej kráľovstvo je kráľovstvom otvoreného srdca, túžby, očisťovania, odovzdania sa a nádeje očakávania. Panna Mária pomáha človeku spolupracovať s Bohom.

Je to výčitka plná sťažnosti utrápenej a ustarostenej Matky, ktorá vidí svoje deti vo veľkom nebezpečenstve. To znamená: „Keď sú deti v biede, ponáhľajú sa k matke, keď sú v nebezpečenstve, matka sa k nim ponáhľa.“ Panna Mária vie, čo nás čaká, ak nás jej Syn opustí, a svoj ľud nechá napospas osudu. Dnešná situácia vo svete, obzvlášť postavenie Cirkvi vo viacerých krajinách, napr. chýbajúci kňazi, nám túto reflexiu potvrdzujú. Ak je Kristus s nami aj dnes, ak ho stále môžeme stretnúť v slove, v chlebe a v bratovi, to naozaj nie je našou zásluhou, ale vďačíme za to neustálemu orodovaniu Panny Márie.

Zaujíma nás to vôbec? Aj Panna Mária vie o možnostiach, ktoré si nevšímame. Sme si vôbec vedomí zodpovednosti, ktorú máme nielen za vlastný život vo viere, ale i za našich blížnych? Vieme o moci Božích detí a máme možnosť prostredníctvom našej prosebnej modlitby a našim účinným pokáním pomáhať iným, aby čoraz viac spolupracovali na tom, aby nás Kristus neopustil. Vo všetkých zjaveniach nás Panna Mária vyzývala, aby sme sa viac modlili zvlášť za hriešnikov.

Matkina sťažnosť je vážnym napomenutím, smerujúcim ku všetkým, a je zároveň i pozvánkou k obráteniu sa a k pokániu, je volaním Matky k verným deťom, aby jej pomáhali v orodovaní za bratov a sestry, ktorí sa ešte nechcú podriadiť, je úpenlivou prosbou o Božie milosrdenstvo pre nich. Boh chce, aby sme jeden za druhého prosili o to, čo potrebujeme, a čo on pre nás prichystal.

Tieto slová Panny Márie sú adresované v prvom rade všetkým ľuďom, ktorí neuznávajú jej úlohu orodovníčky a odopierajú jej všetku úctu. Ďalej nás to núti k uvažovaniu aj nad tými, ktorí pripúšťajú len minimálnu mariánsku úctu a vyjadrujú zvláštne obavy, že inak by bol vraj Kristus odsunutý do úzadia. Pre ozajstných ctiteľov Panny Márie sú slová zjavenia uznaním, potvrdením a výzvou, aby sme Pannu Máriu milovali celým srdcom, ctili si ju a robili všetko, čo je v našich silách, aby ju všetci ľudia poznali a milovali. Ten, kto raz pochopil, akú úlohu a význam má v spasiteľskom diele Ježiša Krista, nikdy ju nemôže prestať chváliť a ctiť, bude sa snažiť rozširovať mariánsku úctu, aby Panna Mária bola čoraz viac uznávaná a uctievaná ako Matka všetkých ľudí, a tak sa vyplnili slová z Magnifikatu: „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia.“ Sám Boh zveril Panne Márii materstvo, a jej Syn si ju ctil a miloval tak hlboko, že jej z kríža zveril celé ľudstvo. Voči všetkým ľuďom prijala práva, povinnosti a zodpovednosť Matky. O tom najlepšie vedia naše matky. Ak sa nikdy neodvďačíme našej pozemskej matke za to, čo pre nás urobila a vytrpela, ako sa môžeme odvďačiť našej Nebeskej Matke za námahu, ktorú pre nás vynakladá?

Tieto slová Krásnej Panej vždy vyvolávali prekvapenie. Vzápätí po zjavení sa objavili pokusy revidovať odpovede pastierikov: „Istotne vám povedala: Môj Syn dal vám šesť dní na prácu!“ Lenže odpoveď detí bola napriek tomu vždy rozhodná a nemenená, hoci tomu vôbec nerozumeli. „Ona povedala: Dala som vám šesť dní na prácu! Prečo tak hovorila? Nevieme,“ zneli odpovede detí.

Nie bezdôvodne použila Panna Mária takéto znenie. Pokúsme sa zistiť, prečo použila tieto pojmy. Úmysel Panny Márie zostane nedocenený, ak prijmeme názor, že to povedala v Božom mene, ako to robili proroci Starého zákona. Veď ona je viac ako prorok. Nechcela týmito slovami obrátiť pozornosť na svoju účasť v Synovom kráľovstve? Nie je to znakom jej blízkeho spojenia so Synom? Pápež Pius XII. v jednom z príhovorov konštatoval: „Boží Syn dovoľuje svojej matke žiariť v majestáte nádhery a moci svojho vlastného Kráľovstva. Panna Mária bola v spojení s Kráľom mučeníkov ako jeho Matka a spoločníčka v obdivuhodnom diele Spásy. Aj preto s ním zostáva naveky. Zrejme je obdarená neobmedzeným splnomocnením v rozdeľovaní tých milostí, ktoré vyplývajú zo spásy. Jej vláda siaha tak ďaleko ako i Kráľovstvo jej Syna, preto nie je nič vyňate z jej vplyvu.“

Panna Mária je prostredníčkou, ktorú ustanovil Boh. Podľa jeho vôle nás obdarúva všetkými milosťami a darmi, získanými Kristom. Zároveň aj dni, ktorými nás obdarúva, prechádzajú jej rukami. Preto mohla v La Salette povedať: „Dala som vám šesť dní na prácu.“

Hovoríme tu o práci ako o príkaze. Panna Mária sa dotkla dôležitého problému našej priemyselnej doby. V jednom závažnom spravodajstve o morálnosti dnešnej práce sa píše: „Ešte nikdy nebolo toľko nespokojných robotníkov vo svojom odbore, ako je to dnes.“

Výskumy potvrdzujú, že väčšina intelektuálnych pracovníkov a manuálnych robotníkov by sa dnes rozhodla pre iné povolanie – také, ktoré by im poskytovalo možnosti k väčšiemu uznaniu a zodpovednosti. Čím je kratšia príprava a ľahšie vzdelávanie v odbore, tým je väčšie množstvo tých, ktorí sú nespokojní. „Dôležitý je i fakt, že dnes veľa mladých ľudí už od práce neočakáva to, čo si predtým od nej sľubovali: Naplnenie života a spokojnosť. Práca je pre nich nevyhnutným prostriedkom na prežitie alebo zvýšenie životnej úrovne. Svoje uplatnenie hľadajú inde. Povolanie nie je ich hlavným záujmom,“ uvažuje francúzsky sociológ Dr. Rousselt z Paríža.

Žijeme nie preto, aby sme iba pracovali, a nemali by sme pracovať len preto, aby sme mohli žiť. Pre koho je práca iba nutným zlom či prostriedkom na prežitie alebo na zvýšenie životnej úrovne a profesiu si vybral len kvôli možnosti dobrého zárobku, určite s ňou nebude spokojný. Omnoho viac znamená práca pre toho, kto si ju vyvolil v súlade s osobným rastom, lebo môže priniesť vnútorné naplnenie a spokojnosť. Veľkú úlohu v tejto oblasti zohrávajú poradne pre povolania, ktoré majú zistiť schopnosti, vlohy a záujmy mladých ľudí, a tým ich ochrániť pred sklamaním zo zlého rozhodnutia. Práca nás však len vtedy urobí šťastnými, ak ju prijímame ako Boží príkaz a ako oblasť, ktorá patrí k jeho povolaniu. Svätý Pavol takto hovorí: „Ako Boží spolupracovníci sme povolaní k tomu, aby sme urobili dokonalé stvorenie a týmto spôsobom mali spoluúčasť v Božom pláne stvorenia.“

Boh ľuďom neodovzdal hotové dielo stvorenia. To pokračuje naďalej a Boh používa ľudí, aby ho podľa svojho plánu ďalej rozvíjali. Svet nie je dokončený, a dovtedy „stoná v pôrodných bolestiach, pokiaľ sa nezjaví úžasná sloboda Božích detí.“

Znamená to, že čaká, až sa všetci ľudia uznajú za Božie deti, a spojení v úcte a láske budú ako sestry a bratia žiť spoločne v pokoji a spravodlivosti. Stvorenie netúži po zvelebovaní a zbožňovaní, radšej chce byť zrkadlom Stvoriteľa a odhaľovať veľkosť jeho moci, očakáva zároveň požehnanú spásu, aby bolo nové nebo a nová zem. Mali by sme konečne pochopiť, že Božie Slovo sa stalo Telom, aby dokončilo celé stvorenie a odovzdalo ho Otcovi. Kristus je odpoveďou „áno“ celého prísľubu a potvrdením všetkých ľudských nádejí, a preto svet môže nájsť svoj materiálny a duchovný význam len v ňom. Svet je založený na Kristovi a k nemu smeruje. On je Pánom času, jeho začiatkom, centrom a ukončením. Skrze neho sa pozemský čas stal časom milosti a spásy. A preto služba svetu a človeku skrze neho sa stáva službou Bohu. Ak sme účastní pokračujúceho diela spásy, je každá naša profesia posvätením. Dokonca i najobyčajnejší robotník pociťuje dôstojnosť svojho povolania, ak spozná svoju účasť v tomto poslaní.

Boh nás zaväzuje, aby sme v presne stanovenom limite – v šesťdňovom pracovnom rytme – pracovali nad stvoreným svetom, aby sme ho dovŕšili s ním a pre neho. Dovŕšenie sveta nastáva, keď si ho podmaňujeme a dávame do služby človeku, snažiac sa, aby čo najväčší počet ľudí viedol dôstojný život.

Tak ako máme rásť vo svete, vhodne ho využívajúc v súlade s Božími zámermi, tak by mal svet rásť našim prostredníctvom, aby znova mohol slúžiť človeku.

Samotný Boh vo svojej najvyššej múdrosti dáva každému človeku nielen čas, ale aj schopnosti a možnosti k spolupráci. Tea práca by sa nemala vnímať ako nutné zlo či len ako prostriedok na zabezpečenie živobytia. Je Božím príkazom pre osobný rozvoj i pre službu blížnemu. V takomto zmysle sa vykonáva z lásky k Bohu a na jeho príkaz nám prináša osobné naplnenie a stáva sa radostnou súčasťou nášho života.

Ten, kto slúži, by mal zarábať tak, aby jeho najbližší mohli dôstojne žiť. Každý robotník si zaslúži svoju mzdu. Kto zarába, je povinný nielen svedomito pracovať, ale aby z toho, čo zarobil, aj slúžil iným.

Obzvlášť dnes sa vyzdvihuje kresťanská zodpovednosť za svet. Cirkev sa považuje nielen za tú, ktorá má moc, ale i za služobnicu ľudstva. Človek a svet sú vnímaní v novom svetle. „Všetko, čo podlieha času – vývoj, veda, technika – nie je iba prostriedkom na dosiahnutie večného cieľa, ale má svoju vlastnú hodnotu danú Bohom všetkému, čo je stvorené,“ konštatuj Druhý vatikánsky koncil.

Dnešné kresťanstvo je veľmi otvorené a má zrelý pohľad na svet a časnosť. Existuje nebezpečenstvo, že ak stratíme spojenie medzi týmto svetom a večnosťou, stratíme sa v časnosti a svetskosti. Podľa príkazu Ježiša máme byť soľou zeme. Neslané jedlo sa síce dá jesť, ako ukazuje skúsenosť, a môžeme si navyknúť na jedlo bez soli, a teda bez chuti. Visser Hofft povedal: „Kresťanstvo, ktoré stratilo svoj zvislý smer spojenia medzi Bohom a zemou, medzi tou a tamtou stranou, medzi človekom a Bohom, stratilo svoju soľ. Je nielen bez chuti a bez moci, ale i neužitočné pre svet.“ Aby sme boli soľou a svetlom sveta, nesmieme pretrhnúť puto s Bohom. Toto je ten správny význam modlitby, pobožnosti a nedele, ktorý Panna Mária naliehavo prízvukuje.

Fascinujúci úžas časnosti sa môže stať veľkým pokušením. Práve na báze dnešného vedecko-technického sveta, fascinujúca sila toho, čo sme „stvorili“ pokúša, aby sme si stvorenie mýlili so samotným Bohom, aby sme človeku a veciam pripisovali božskú chválu, a skrz toto všetko nielen Boha stratili z očí, ale sa stali ozajstným fanúšikom, a teda aj otrokom, pominuteľného a očakávali všetko od pozemského raja.

Iba Ježiš Kristus sa mohol nadchýnať príťažlivosťou tohto sveta tak, že ho to neodlúčilo od Otca. „Zvelebujem Ťa, Otče, Pán neba a zeme!“ Takto Ježiš prvý začal vzdávať veľké vďaky, čím svetu neuberá pôvab, ale vidí v ňom odraz Božej nádhery a takto slúži človeku a svetu.

Naša viera sa musí starať o človeka, najmä o bezprávneho, utláčaného, hladného a trýzneného brata. Svedectvo Cirkvi i jednotlivého kresťana by nebolo dôveryhodné, ak by mlčalo pri nespravodlivosti vo svete. Od lásky a služby k Bohu závisí služba svetu a bratom. Kresťanstvo si vyžaduje láskyplné odovzdanie sa Bohu v modlitbe a vo svätej omši. Ak chceme správne hodnotiť svoj pozemský čas, musíme sa zaoberať Bohom a večnosťou.

Nie je pravda, že človeku možno pomôcť len skutkom. Zlepšovanie životných podmienok, likvidácia núdze a chudoby a obzvlášť nastolenie pokoja sú dôležité, sú nutné ako každodenných chlieb. „Nielen z chleba žije človek!“ Aby sme mohli znášať i ťarchu nášho života, musíme vedieť, kto sme a kam smerujeme. Musíme poznať naše miesto v živote a tým aj dôvod a cieľ nášho života. Len vtedy bude zmysluplný, hodnotný a dôstojný. Len takto naša práca vo svete a pre svet bude prácou v službe Bohu, a zároveň naozajstnou službou blížnemu. Ako kresťania môžeme naozaj slúžiť len vtedy, keď zaviazaní Ježišovým slovom, pohnutí jeho Duchom, tak ako on, pamätajúc na prísľub budúceho Božieho kráľovstva, budeme mať odvahu takto sa správať napriek očakávaniu iných. Našou úlohou je slúžiť nie preto, aby svet ostal taký, aký je, ale aby sa menil a stal sa takým, ako nám bolo prisľúbené. V solidárnosti s ľuďmi je preto nutný i určitý odstup a odvaha, aby sme im zasa a znova ukazovali najvyšší cieľ. Čím viac bude Boh pre nás posledným a najvyšším cieľom, tým väčšia bude hodnota a dôstojnosť našej práce, a tým lepšie budeme môcť ľuďom slúžiť.

Dnes sa veľa hovorí o humanizácii v oblasti práce a vôbec o kvalite života. Najlepšou cestou k tomu je humanizácia sveta práce a formovanie života na ľudský spôsob. So životom a prácou je nutné zaobchádzať v súlade s Božím príkazom a urobiť z neho službu Bohu a človeku.

Nedeľa zohráva v kresťanskom živote takú veľkú, dokonca rozhodujúcu úlohu, že by sme nemali byť prekvapení, ak Panna Mária o nej hovorí vo svojom Posolstve. Podľa jej sťažnosti sa vzbura voči jej Synovi prejavuje v prvom rade tak, že „jej nepriznávame siedmy deň.“ Panna Mária sa dotýka pre kresťanstvo veľmi nebezpečnej rany, z ktorej mu hrozí vykrvácanie, ak sa Cirkvi nepodarí prinavrátiť nedeli znova jej prvotný zmysel a cieľ.

Kultúrny svet vďačí Židom za veľké dobro – za siedmy deň týždňa, za deň oddychu. V prikázaní sabatu sa vynára historická prax Izraela s Bohom a viera v stvorenie sveta (Sabat, resp. Šabat je židovským názvom soboty). Sabat je pozvaním, aby sme si spomenuli na Božie diela. Pripomenutie oslobodenia z egyptského zajatia dáva Izraelu istotu, že i v budúcnosti môže dúfať v Boha svojich otcov. Zároveň pripomína človeku, že je stvorený na Boží obraz a Božiu podobu a nemôže dopustiť, aby jeho diela vládli nad ním, ale že on má byť ich pánom. V tichosti pravidelne sa opakujúceho sabatu Izraelita žije v zvláštnom spoločenstve s Bohom. Uvedomuje si zmluvu, ktorú uzavrel Stvoriteľ so všetkými existujúcimi istotami a tým potvrdil Izraelu, že je kráľovským národom a Božím ľudom.

Šesť dní boli sluhami, ktorých často vo svojom prostredí plnom predsudkov a ničiacej zlosti i nenávideli. Každý siedmy deň v týždni boli kráľmi, slobodnými ľuďmi, tak ako keď ich Boh vyviedol z Egypta. Oddych a svätenie boli pre nich slobodnou a kráľovskou úlohou človeka. Bez sabatu, pravidelne sa opakujúceho dňa kráľovskej slobody, ako hovoria židovskí mudrci, by tento národ nebol schopný prežiť svoje dejiny.

Priblížiť to môže rozhovor katolíckeho kňaza a rabína vo vlaku, kedy obaja majú pred sebou dlhú cestu. V živom rozhovore čas rýchlo beží. Napokon pred Florenciou, krátko pred polnocou, keďže je piatok, rabín sa lúči s kňazom, hoci cieľ cesty je ešte veľmi vzdialený, ale viera mu zakazuje cestovať počas sabatu. Katolícky kňaz vyslovuje svoju hlbokú úctu k svedomito dodržiavanému sabatu. Rabín napokon hovorí: „To nie my držíme sabat, ale sabat drží nás.“

Ako kresťania využívame židovskú tradíciu. Aj pre nás je nedeľa akýmsi symbolom toho, že sa chceme zúčastniť novej večnej zmluvy, ktorú Boh s nami uzavrel Kristovou krvou. Pre Ježiša nie je dôležitý sabat sám o sebe, so všetkými svojim predpismi, formulami modlitieb, s obetou a službou v chráme. On v tom všetkom vidí zmysel jedine vtedy, ak človek skrz toto všetko cíti svoju otvorenosť voči Bohu a s ním sa aj stretáva. Ide o to, že aspoň cez sabat je človek vytrhnutý zo svojej spútanosti, otvára sa túžbam a Božím zámerom, ktoré sa nám ukazujú v potrebách a prosbách blížnych. Veď aj zákaz pracovať počas sabatu slúži tomuto cieľu. Nie je také dôležité cez sabat nepracovať, ale ide o to, aby sme konali dobro. „Sabat je pre človeka a nie človek pre sabat,“ hovorí Ježiš. I nedeľný oddych nie je sám o sebe cieľom. Je pripomienkou, že celý náš život, ak sa nemá stať nezmyselným, musí byť službou Bohu. Lebo pozemský čas dostáva očisťujúce a premieňajúce svetlo iba z večnosti, a preto sa nedeľa volá aj dňom večnosti.

„Nedeľa je dňom počúvania Boha a jeho príkazov, jeho pravdy, aby sme tak isto správne konali v pozemských veciach,“ hovorí Pius XII. Ten, kto nechce byť viac ľudský, sa onedlho stane až neľudský. Kto stráca nádej na otčinu nachádzajúcu sa na druhej strane, ani na tejto zemi nenájde otčinu. Lebo len nádej na vzdialenú otčinu umožňuje človeku pretváranie tejto zeme dôstojným spôsobom, hodným človeka. Ak sa zbavíme nadprirodzenosti, neostane neutrálnosť, ale iba nenormálnosť a zvrátenosť.

Viera v Boha a v jeho lásku nám umožňuje veriť vo veľkosť a dôstojnosť človeka. Stretnutie s Bohom nás vedie k stretnutiu s blížnymi. Siedmy deň má byť určite dňom stíšenia, ktorý nám umožní stretnúť sa s Bohom a blížnymi.

Keď sme teda pochopili, čo presne od nás vyžaduje nedeľa, nemyslíme v prvom rade na zákaz pracovať, ani na príkaz zúčastniť sa svätej omše. Kráľovská sloboda a radostné vedomie spoločenstva so Zmŕtvychvstalým a veriacimi by nám malo povedať, čo je dovolené, či lepšie – čo je vhodné pre tento deň Pána, a čo nie. A tak sami budeme vedieť, čo patrí k tomu, aby sme boli kráľmi, a aby sme boli spasení. V nedeľu môžeme využiť našu slobodu a konať také veci, ktoré nám naozaj spôsobia opravdivú radosť. Pre niektorých je s tým spojená aj dobrovoľná služba lásky a solidarity, napr. opatrovanie chorého. Aj najlepšia zábava sa môže stať zajatím, ak podľahneme nátlaku aktuálnej módy, čo sa robí, alebo čo sa patrí robiť. Rozhodujúce je to, aby sme si v nedeľu uvedomili svoje povolanie pokrstených a spasených, a znova zažili spoločenstvo so Zmŕtvychvstalým a s veriacimi.

Nedeľa sa opäť musí stať dňom sviatočným, dňom zmierenia s blížnymi, lebo je to deň zmierenia s Bohom. Musí sa stať slávnosťou tela – veď nám pripomína zmŕtvychvstanie na konci vekov. Musí sa stať sviatkom kráľovskej slobody – pripomína nám, že nie sme len konzumentmi, ale i tvorcami stvorenia a spolupracovníkmi Boha. Kresťansky prežívaná nedeľa nás chráni, aby sme sa nestali otrokmi zmanipulovaných nenásytných konzumentov v priemyselnej spoločnosti. Nedeľa nám pripomína, že nie sme viac alebo menej dôležitým kolieskom veľkého a hrozného stroja nášho technického sveta. Nedeľa nám pripomína, že sme vstali z mŕtvych s Kristom, a preto máme túžiť po tom, čo je v nebi. Naše snahy a námahy musia smerovať k tomu, čo je nebeské, a nie k tomu, čo je pozemské. Nedeľa nám slúži na to, aby sme sa snažili tak využívať čas, aby sme nepremárnili večnosť. Preto Boh uznal siedmy deň za svätý a vyhradil si ho pre seba.

Ak sa zamyslíme nad tým, akú podobu dávame dnes dňu Pána a uvedomíme si, aký naozaj má byť tento deň, úplne pochopíme výčitku i sťažnosť Plačúcej Matky. Nechceme tu teraz vyratúvať všetky dôvody, kvôli ktorým sa dnes nedeľa znesväcuje a zbavuje svojho pravého významu. Nezabúdajme na ľudové príslovie: „Aká je tvoja nedeľa, taký bude deň tvojej smrti. Aký je deň tvojej smrti, taká bude tvoja večnosť.“

Každý by si mal vykonať spytovanie svedomia a pýtať sa, ako by sa dala nedeľa – v duchu jej skutočného významu – lepšie prežiť.

Biskup Ketteler raz napísal: „Predstav si pohana, ktorý pozoruje, ako v niektorých našich dedinách a mestách prebieha nedeľa, a opýtaj sa ho, čo podľa neho znamená nedeľa pre európskych kresťanov. Odpovie vám: Nedeľa je dňom, kedy kresťania jedia, pijú, tancujú a zabávajú sa. Je dňom, v ktorom sú miesta zábav preplnené, kedy sa deň stáva nocou a noc dňom. Ak by sme mu povedali, že nedeľa je dňom Pána, Boha kresťanov, začudovane by odpovedal: Je to deň, v ktorom kresťania neslúžia Bohu, ale diablovi, v ktorom najčastejšie porušujú nielen tretie, ale všetkých desať prikázaní. Je to deň, kedy najviac urážajú Boha i blížneho, a najčastejšie hádžu do blata svoju dôstojnosť.“

Taká je naša nedeľa – je to deň, kedy najviac hrešíme! Nedeľa býva pre široké vrstvy kresťanského ľudu iba dňom, kedy sa končí týždeň a ide sa spať, zabávať, športovať. Nie je to deň, kedy sa zhromažďujeme okolo oltárov – sŕdc celého svätenia nedele. Život je naozaj ťažký a vyžaduje od nás, aby sme neustále boli pripravení. Po namáhavom týždni plnom starostí máme predsa nárok na fyzické a psychické uvoľnenie a oddych. To by však nemalo byť na úkor nášho duchovného života. Nedeľný oddych by mal uľahčiť živý kontakt s Bohom, čiže naozajstný cieľ nedele. Boh sa nemôže vzdať svojho práva, a neurobí to ani s ohľadom na nás.

Taktiež furmani vo svojich preklínaniach používajú meno môjho syna

Táto výčitka by mohla dnešného človeka niečím zaskočiť. Prekvapuje už len samotná spomienka na furmanov, idúcich za záprahom a preklínajúcich, vo svojich nadávkach používajúcich meno jej Syna. Ešte viac prekvapuje, že furmanské preklínania „činia tak veľmi ťažkým rameno jej Syna.“ Máme tu príklad všeobecne záväznej pravdy, i keď časovo a miestne podmienený. Mimovoľne si spomenieme na početné podobenstvá a obrazy Svätého písma, ktoré sú taktiež časovo i miestne podmienené, no napriek tomu vysvetľujú všeobecne záväznú pravdu.

Aby sme sťažnosť Plačúcej Matky pochopili, poukážeme v krátkosti na vtedajšiu dobu i okolie La Salette. Ako hovorí jedna z vtedajších správ, ľudia z La Salette i okolia boli známi búrlivým duchom a rúhavými preklínaniami proti Bohu, znesväcovaním nedele a nedodržiavaním pôstu. Na druhej strane navštevovali krčmy a na svojich zábavách veľmi radi tancovali. Náboženská ľahostajnosť bola zarážajúca. Namiesto chválenia Boha všade bolo počuť len bezbožné preklínanie.

„Pred rokom 1846 už veľmi zriedka pristupovali k sviatostiam, s grobianskou ľahostajnosťou sa nesvätí nedeľa, počuť, ako všetci – starci i deti – najstrašnejším spôsobom zlorečia a preklínajú,“ píše farár z Corpsu v roku zjavenia 1846. Nie bez príčiny hovorí Panna Mária až dvakrát o preklínaniach ľudu. „Keď nachádzali zhnité zemiaky, preklínali, používajúc v preklínaniach meno môjho Syna.“ Do akej miery preklínanie furmanov vyplýva z nedostatku sebaovládania, a do akej miery sú ich preklínania obviňovaním a arogantnou výčitkou voči Bohu? Namiesto toho, aby sa v čase neúrody pýtali, prečo to Boh dopustil, a prečo skaza je nutná pre spásu, obviňujú Boha a chybu hľadajú v ňom, nie u seba. Preklínanie bolo prejavom chýbajúcej úcty a bezbožnosti – postoja, ktorý sa rozšíril z vysokých škôl cez vyššie spoločenské vrstvy až k jednoduchému ľudu. V znesväcovaní nedele a v preklínaniach, v zneužívaní mena jej Syna Panna Mária vidí znamenie náboženskej ľahostajnosti, vzbury, zlej vôle. Meno Ježiš znamená Boh spásy. „Nebolo nám dané žiadne iné meno, v ktorom by sme mohli byť spasení, ako len meno Ježiš.“ Apoštol národov hovorí: „Aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí.“ (Flp 2,10)

Je teda zbytočné používanie mena Božieho rúhaním voči Bohu a pramení z bezmyšlienkovitej alebo nevedomej neúcty?

Nespomenula to Panna Mária preto, aby nás upozornila na veľmi nebezpečnú ranu súčasnej spoločnosti? Nie je táto neúcta chorobou dnešnej doby? Predpokladom každej autentickej lásky je predsa hlboká úcta, lebo človek môže milovať len toho, koho má v hlbokej úcte. Len ten, kto ju vyvoláva, je sám hoden úcty a môže poskytnúť bezpečie. Ako môžeme cítiť hlbokú úctu k stvoreniu, ak nevzdávame žiadnu úctu Stvoriteľovi? Tá neúcta, ktorou búrame všetky božie a ľudské hodnoty, je niečo strašné. Ešte horšie však je, že v širokých vrstvách sa už vôbec nevyslovuje meno jej Syna, lebo vôbec nemyslíme na Boha, jediného Spasiteľa a Vykupiteľa, alebo – ako hovorí Mária – nič nás nezaujíma a nestojí nám za to, aby sme ho spomínali. Táto chýbajúca úcta voči Bohu a ľahostajnosť voči jeho láske sú dôkazom vedomého podceňovania, či dokonca pohŕdania Spasiteľom. Ak ľudia, ktorí sú pokrstení v mene Ježiša, nevážia si jeho učenie a prikázania, vedú svojvoľný život bez Boha, snažia sa ho znemožňovať, aby si urobili raj na zemi, v ktorom niet miesta pre Boha – to je najväčšie rúhanie.

Bezočivé provokovanie Boha a znesväcovanie nedele – to sú dve veci, ktoré činia „tak ťažkým rameno jej Syna.“ O tomto fakte Paul Claudel píše: „Obzvlásť pozoruhodn je to, že sa dotýkame podstaty celého nešťastia, ktoré zasiahne Francúzsko a ľudstvo. Panna Mária pritom nespomína nemravnosť a opilstvo. Ponosuje sa na urážky, ktoré sa priamo dotýkajú Božských osôb, či už je to rúhanie voči Bohu, alebo zanedbávanie modlitby, svätej omše a oddychu počas nedele, na ktoré zabúdame, vyhovárajúc sa na tisíc dôvodov. Ak je bázeň voči Bohu počiatkom múdrosti, tak pohŕdanie Bohom je začiatkom spoločného zla.“

Keď v polovici 19. storočia zavládol vo Francúzsku veľký hlad, francúzski biskupi napísali v pastierskom liste: „Náš národ umiera od hladu. Príčinou toho hladu je nesvätenie nedele a rúhanie sa voči Bohu.“

Ak vyjde úroda navnivoč, bude to vaša vina

Skôr, ako sa pokúsime aktualizovať tieto slová, pre dnešnú dobu, dovoľme, aby Krásna Pani upresnila, ktorá úroda sa v tých časoch pokazila z ľudskej viny. „Ukázala som vám to minulý rok na zemiakoch. A predsa ste si z toho nič nerobili. Ba naopak, keď ste našli zhnité zemiaky, kliali ste, používajúc v preklínaniach meno môjho Syna. Budú sa kaziť ďalej a v tomto roku na Božie narodenie nebudú už vôbec.“

Je prekvapujúce, že aj tu Panna Mária hovorí: „Ja som vám ukázala,“ a nie „môj Syn“ vám ukázal pokazenú úrodu. Význam týchto slov bol podrobne vysvetlený pri analýze slov: Dala som vám šesť dní na prácu. Krásna Pani priznala, že vie o pokazenej úrode. Chcela teda, aby sme vedeli, prečo neúroda bola nutná. To, ako ťažko padne Matkinmu srdcu navštíviť nás takýmto spôsobom, dokazuje jej starostlivé upozornenie: „Ak máte obilie, netreba ho zasiať. Všetko, čo zasejete, zožerie chrobač, a čo vzíde, rozsype sa na prach pri mlátení. Nastane veľký hlad. Ešte predtým deti do sedem rokov dostanú triašku a budú zomierať v náručiach tých, ktorí ich držia. Pokáním iných bude hlad. Orechy sa pokazia a hrozno zhnije.“

Tieto predpovede sa v tých časoch splnili do bodky. V samotnom Corpse, rodnom meste svedkov zjavenia, kde v rokoch 1846 – 1847 žilo tisíc dvesto obyvateľov, zomrelo 73 detí, medzi nimi i Maximinov brat. Neúroda viedla k nedostatku a predražovaniu potravín, veľa ľudí pocítilo muky hladu. Aby sme boli objektívni, musíme vedieť, že zemiaky, obilie a hrozno boli najdôležitejšími potravinami v lasalettskom okolí. Spomeňme si na sťažnosť biskupov v pastierskom liste: „Náš ľud zomiera od hladu. Príčinou toho je znesvätenie nedele a rúhanie sa Bohu,“ čiže tie hriechy, ktoré boli vymenované v lasalettskom zjavení ako príčina neúrody. Nakoľko dôsledne bola vzatá do úvahy výstraha Panny Márie dokazuje to, že francúzska vláda v Paríži protestovala u biskupa v Grenoble, hodnotiac Posolstvo z La Salette ako poburujúce a sabotáž. Vláda sa obávala, že varovanie z La Salette zhubne zapôsobí na dedinský ľud. Presná interpretácia a rešpektovanie upozornení Panny Márie sa neskôr ukázali pre okolie La Salette záchranou – lebo v ďalších rokoch katastrofálna neúroda pokračovala.

Kto pri týchto slovách nepomyslí na všetky tragédie, ktoré od čias zjavenia ničili úrodu všetkých národov, plody práce, vedy a techniky, ovocie manželstva, rodiny i výchovy, výdobytky hospodárstva a politiky, čiže všetko to, po čom národy tak túžia! Asi nikdy sa ešte neplakalo tak, že až srdce pukalo! Sme nútení popritom myslieť i na ďalšie po sebe nasledujúce nepokoje, revolúcie a vojny! Človek si chce poradiť bez Boha a poradí si tak, že zmizne z povrchu zeme. Víťazstvo techniky – atómová bomba – je pripravené, aby zničilo zemeguľu. Ak budeme vnímať vedu a pokrok nie ako úlohu od Boha, ale ako pokus o vytvorenie pozemského raja, treba si spomenúť na tajomstvá z La Salette, o ktorých sa podrobne píše v osobitnej kapitole. Keď sa opýtali na ich obsah pápeža Pia IX., ktorému boli odovzdané tieto tajomstvá, odpovedal slovami Svätého písma: „Keď nebudeme robiť pokánie, všetci zahynieme.“

Keď sa úroda na poliach kazí z našej viny, o to viac musíme pri všetkých veľkých neúrodách vidieť Božiu ruku. Ak si nič nerobíme z malých nešťastí, musia sa stať väčšie a strašnejšie katastrofy, až ich konečne zoberieme na vedomie a vrátime sa k Bohu. „A vyvrátil som vás, ako vyvrátil Boh Sodomu a Gomoru, že ste boli ako hlaveň vytrhnutá z vatry, no neobrátili ste sa ku mne – hovorí Pán. Preto takto naložím s tebou, Izrael.“ (Am 4,11-12) Tak hovorí Boh skrze proroka Amosa k svojmu ľudu. Výzvu Panny Márie k obráteniu a modlitbe, s ktorou je spojená i hrozba časného trestu, by bolo možné zhrnúť nasledovne: Ak milujeme a zbožňujeme veci tohto skazeného sveta, budeme ich zbavení, lebo všetko, čo používame bez Boha a proti nemu, uschne v našich rukách ako konár odlomený od stromu.

A čo hovorí Kristus? „Kto nie je so mnou, je proti mne, a kto so mnou nezhromažďuje, rozhadzuje.“ (Mt 12,30) Boh ani Panna Mária nechcú našu neúrodu. Napriek tomu katastrofy sú potrebné pre našu spásu, ak sa bez nich nechceme podriadiť. V praxi sa potvrdzuje ľudové príslovie: „Kto nechce počúvať, musí pocítiť.“ Neúroda nám má dať pocítiť, že život bez Boha na dlhší čas sa nevyplatí, a že Boh má vždy na zreteli našu spásu a šťastie ako časné, tak aj večné.

Čím lepšie spoznávame Božie stvorenie, jeho nádheru a pravidelnosť, krásu i bohatstvo, čím viac ho využívame, tým ľahšie by sme mali uveriť v Boha, uznať jeho moc. O to viac je nepochopiteľná nevera a vzbura voči jeho zákonom. Vo svetle veľkosti a lásky Boha je naša vina jasne viditeľná. Čím menej nás zaujíma dielo spásy a spasiteľné utrpenie Boha, tým viac úrody musí byť zničenej, aby sme dospeli k spáse. „Veľa bolesti vytrpí ten, kto slúži cudzím bohom,“ hovorí žalmista. Áno, koľkokrát sa nechávame vyhnať z raja blízkosti s Bohom, toľkokrát na poli našej svetskej práce nachádzame iba bodľačie a tŕnie.

Panna Mária sa v La Salette zjavila preto, aby nám ukázala ozajstný význam a cieľ neúrody. Aby sme nakoniec po všetkých neúrodách neklesali na duchu, hovorí nám slová plné útechy: „To sa stáva len z vašej viny.“ Nebolo by v súlade s duchom Posolstva, keby sme slová „z vašej viny“ chápali len ako žaloby či sťažnosť.  Kresťanské učenie ako aj Posolstvo Plačúcej Matky nie je len o hrozbách, ale i radostiach. Tak ako Boh prikazuje slnku vychádzať nad spravodlivými i nespravodlivými, aj úroda sa kazí nielen vinným, ale aj nevinným. Preto môžeme slová „z vašej viny“ chápať tak, že celé utrpenie, ktoré zakúsime, môže byť pre nás milosťou a môže viesť k spáse.

O to viac – ak sa naše túžby v osobnom živote i povolaní nenaplnia, keď sa naše plány skrížia a naše nádeje budú sklamané, keď naše zdravie chradne a naše meno sa hanobí, keď naše úspory strácajú svoju hodnotu a náš majetok či sloboda sú v nebezpečenstve, keď sa povolanie a práca stávajú bremenom alebo nám neprinášajú uspokojenie, keď milovaní ľudia nás sklamú, opúšťajú a umierajú, keď naša viera sa stáva neistou a je plná pochybností, keď sme sklamali seba, horko-ťažko si plníme povinnosti alebo sme nízko padli, to všetko sa odohráva z „našej viny“, čiže pre našu spásu.

Ako kresťania by sme nemali ani tak hovoriť o trestoch, ako skôr o prehre, ktorá nás môže doviesť k obráteniu a stretnutiu s Bohom. Aké potešujúce a odvahu prinášajúce môže byť slovo Panny Márie, ak sa pozrieme na naše neúrody v takomto svetle. Panna Mária nám chce pomôcť, aby sme uverili v milosť vlastnej neúrody a aby sme spoznali jej cieľ a význam. Kristus sa zaujíma o našu lásku. Rozhodujúcim je naše presvedčenie o našej vine, že všetko sa odohráva kvôli nám, čiže Boh prostredníctvom tejto neúrody nám chce ukázať svoju lásku a starostlivosť o našu budúcnosť. Cieľom každej prehry je návrat k Bohu, aby sme mu boli ešte bližšie.

Dávno pred Kristom prorok Ozeáš spoznal, že to, čo vyzerá ako nezmyselný trest, je láskyplným dobývaním zo strany Boha. Je to vtedy, keď sami nie sme schopní ukončiť nezriadené vzťahy, aby sme si plnili svoje záväzné povinnosti. Tak prikazuje Boh vravieť prorokovi Ozeášovi: „Hľa, preto tvoju cestu tŕním ohradím a múrom ju zahatím, že si nenájde chodníčky. Pôjde si za svojimi milencami, ale nedochytí ich, bude ich hľadať, ale nenájde. Vtedy povie: Pôjdem ja a vrátim sa k prvému manželovi, lebo vtedy mi bolo lepšie než teraz“ (Oz 2, 8-9). Kto by si nespomenul na márnotratného syna. Takisto behal za cudzími bohmi a bol nimi uvrhnutý do nešťastia. Na inom mieste Boh káže povedať prorokovi: „Urobím koniec všetkým jej rozkošiam, jej sviatkom, novomesiacom, jej sobotám a všetkým slávnostiam. Spustoším jej vinič (symbol radosti) a figy (znak bohatstva). Preto ju ja vyvábim, zavediem ju na púšť a prehovorím k jej srdcu“ (porov. Oz 2, 13.16).

Cesta na púšť samoty vedie podľa Svätého písma k Božiemu srdcu a nielenže sa dá vydržať, ale je i spasiteľná a prináša ovocie. Áno, keď sa úroda kazí, je to len našou vinou! Teraz vieme, že sv. Augustín mohol právom povedať: „Chválime Boha, že radosti časného života mieša s horkosťou. Vďaka tomu neostávame zaslepení rozkošou dočasných príjemností. A vďaka tomu nezabúdame na večné šťastie.“

Človek trestá svojimi hriechmi sám seba. Napriek tomu máme nádej – Božie milosrdenstvo je pri každej našej katastrofe, a je väčšie ako jeho spravodlivosť. Posledným slovom bude spása, a nie nešťastie. Netýka sa to len jednotlivca, ale i celých dejín ľudstva.

Ako však chápať dnešný zmätok a opustenie Božej cesty? Veľa prírodných katastrof sa udialo, aby potlačili aroganciu tých, ktorí veria, že môžu žiť bez Boha. V La Salette nám Panna Mária ukazuje, že prítomnosť a účinkovanie Boha sa neobmedzuje len na jeho Cirkev a sviatosti. Ježiš je pánom vesmíru a dejín a zo svojej vlasti nemôže byť vyhostený. Odkedy premohol smrť a knieža tohto sveta, ako čítame v evanjeliu sv. Jána, nikto a nič nemôže spochybniť Jeho panovanie. Jemu je podriadené všetko, i úroda, ktorá sa kazí, všetko mu slúži, aby priviedol stvorenia do konečného cieľa – k Otcovi.

Panna Mária svoje Posolstvo v La Salette začína varovaním: „Ak sa môj ľud nebude chcieť podriadiť, budem nútená pustiť rameno môjho Syna,“ a končí ho prísľubom: „Ak sa obrátia, kamene a skaly sa premenia na kopy zrna a zemiaky sa samy zasadia.“ Tieto dve vety ako obe ruky Panny Márie spájajú celé Posolstvo. Matka vystiera svoje ruky k nám, k svojim deťom, ohrozeným nebezpečenstvami, aby nás zachránila a doviedla k svojmu Synovi. Panna Mária počas zjavenia ukazuje nám Ježiša na kríži medzi kladivom nášho odmietnutia a kliešťami nášho obrátenia. Ale vo svojom posolstve hovorí nielen o následkoch našej vzbury a prehrách, nutných k spáse, ale i o požehnaní, keď sa podriadime, čiže o všeobecných milostiach, ktoré nás premieňajú. Týmto naozaj materinským spôsobom nám ukazuje, že nielen trest, ale i odmena vplývajú na naše každodenné veci a udalosti.

Kristus nám sľúbil ako odmenu za plnenie Božej vôle nielen raj na druhom svete, ale aj teraz pokoj na zemi. Ježiš hovorí o ľahkom bremene a príjemnom jarme. Panna Mária nám takisto chce uľahčiť obrátenie a veľmi zreteľne nám ukazuje dobrodenia poslušnosti: „Ak sa obrátia, kamene a skaly sa premenia na kopy zrna.“ Kto pozná takúto obraznú symboliku reči Svätého písma, nebude prekvapený, že i Matka Božia používa túto obraznú reč. Jej slová nám pripomínajú zem mliekom a medom oplývajúcu. Sväté písmo často ukazuje, ako spolu súvisí bázeň voči Bohu s úspechom, nábožnosťou a bohatstvom. Takisto poznáme Pánovu výstrahu, že bohatý ťažko vojde do Božieho kráľovstva, že nielen z chleba žije človek, a že spravodlivý bude veľa trpieť.

Text o kameňoch a skalách, ktoré sa premenia na kopy zrna, zrejme treba chápať ako obraz, v ktorom nám chce Panna Mária ukázať nadprirodzenú a všeobecnú pravdu. Jej prísľub nebude pre nás prázdny a prehnaný, ak si predstavíme, čo by sme mohli dosiahnuť vďaka pokroku vedy a techniky samozrejme pod podmienkou, že vedecké poznatky nepoužijeme pre vojnové ciele, ale na mierové účely a dobro človeka. To si opäť vyžaduje základnú zmenu spôsobu zmýšľania a opravdivé obrátenie. Preto Panna Mária hovorí: „Ak sa obrátia.“

Čo je to naozajstné obrátenie? Už Starý zákon nás poúča, že obrátenie môže byť iba Božím dielom: „Potom budem na vás kropiť čistú vodu, že sa očistíte, od všetkých vašich škvŕn a od všetkých vašich modiel vás očistím. A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás, odstránim z vášho tela srdce kamenné a dám vám srdce z mäsa. Svojho ducha vložím do vášho vnútra a spôsobím, že budete kráčať podľa mojich nariadení, zachovávať moje výroky a plniť ich.“ (Ez 36, 25-27) Evanjelium nám hovorí, ako sa to uskutočňuje skrz Ježiša, vteleného Syna. Svojou obetujúcou láskou zavŕšil na kríži našu spásu, jeho kríž nás bez našej zásluhy robí Božími deťmi. Ako sa to stane? Prostredníctvom viery: „Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1,15) Je to viera v Ježiša Krista, viera v to, že sám Boh hovorí v Ježišovi, a na ňom zakladá svoje kráľovstvo. Viera, že za našu záchranu naozaj vďačíme Človeku, a to takému, ktorý visel na kríži.

Veriť – to je základná zmena v našom zmýšľaní o Bohu a jeho dielach vo svete. „Človek nie je ospravedlnený zo skutkov podľa zákona, ale iba skrze vieru v Ježiša Krista.“ (Gal 2,16) „Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva, ale sú ospravedlnení zadarmo Jeho milosťou, vykúpením v Ježišovi Kristovi.“ (Rim 3, 23-24)

Viera v kríž je jediným prostriedkom, ktorým nás Ježiš vykúpil, lebo je dôkazom nepochopiteľnej Božej lásky, ktorá je príčinou i prameňom každého ozajstného obrátenia. Obrátenie je vlastne živý osobný vzťah k Ježišovi Kristovi, ktorého vnímame ako živú osobu, a týmto duchovným zážitkom získavame istotu, že na jednej strane sú naše hriechy odpustené a na druhej náš život nadobúda hlboký význam, lebo Boh nás miluje a prijíma. Obrátenie je i vyznaním viery v Ježiša Krista, ktorý nás obdarúva novým životom v ňom. Je vedomým putom s Ježišom a očakáva od neho plnosť spásy. Tento vzťah je povolaním učeníka, lebo zmena prekonaná vierou v kríž Ježiša Krista musí nájsť odraz v zmene a novej životnej orientácii. Čerstvo darovaná láska Kristova, ktorá nás oslobodila od hriechu, je láskou oslobodzujúcou. Tak ako Božie slovo vyžaduje odpoveď, ktorú mu dávame našou vierou, tak Božia obeta dokonaná za nás v Kristovi očakáva odovzdanie lásky. Vyžaduje od nás riziko viery a lásky. Jeho podstatou je vydať sa na cestu, cieľ ktorej ešte nevidíme, vnímať Boha vážne, lebo sa ho môžeme mocne držať a volať k nemu v najväčších trápeniach našej existencie, veriac v jeho lásku a vernosť. Ak máme odovzdávať lásku, musíme sa pre druhých stať svedkami spásy a príčinou obrátenia. Láska nás nevyhnutne vedie na cestu bratskej lásky: „Všetko, čo ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“

Slabosti a chyby iných nám niekedy môžu lásku sťažiť, ale Kristus nám ponúka nový pohľad a stavia blížneho do nového svetla, lebo on sám na nás v blížnom čaká. Ak chceme zbadať Ježiša, musíme sa pozrieť na blížnych, obzvlášť na tých, s ktorými nás spojil život. Toto je obrátenie, ktoré od nás chce Ježiš a o ktorom nám opäť hovorí Panna Mária v La Salette, aby sme si vybudovali nový vzťah k Bohu a k blížnemu, vzťah lásky a dôvery.

Výzvu k návratu a obráteniu nemáme chápať tak, že sa máme obrátiť, aby nás za to Boh odmenil, ale v tom zmysle, že Boh nás už obdaril svojou láskou a milosrdenstvom, že naše obrátenie nie je ničím iným ako našou vedomou odpoveďou na to, čo nám Boh dal zadarmo bez našej ľudskej účasti. Odpoveďou na jeho lásku a na jeho slovo je dôkazom našej viery. Preto záväzok náročného postupu treba chápať nie ako vedenie náročného života, len aby sme obstáli pred súdom, ale preto, aby sme viedli život milý Bohu, lebo on nás už prijal v láske a milosrdenstve a odpustil nám všetky viny. Náš mravný život má byť vďakou za vyvolenie a omilostenie, čiže znakom i dôkazom nášho obrátenia. Dôležité je, že Panna Mária v La Salette ako znak i prameň nášho obrátenia spomína svätenie nedele, Božiu bázeň a modlitbu. Hovorí o podriadení sa vláde jej Syna, v Lurdoch a vo Fatime vyzýva k pokániu a modlitbe. Sv. apoštol Pavol v jednej vete sumarizuje to, čo máme chápať pod pojmom obrátenie a pokánia: „Bratia, ja si nenamýšľam, že som sa už zmocnil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi.“ (Flp 3, 13-14) Obrátenie sa ku Kristovi, kráčať za ním je tým požadovaný – obrátením a podriadením sa.

Kamene a skaly sa premenia na kopy zrna

Ten, kto sa obrátil, spolieha sa na Ježiša Krista, rozhoduje sa pre nový život podľa jeho vzoru a pritom dúfa v jeho pomoc, a tak stáva sa šťastným: „Tým víťazstvom, ktoré mení náš svet, je viera!“ Vo svetle víťaznej viery všetko vyzerá inak, radosti i trápenia ukazujú Boha. Slová Ježiša: „Hľadajte najskôr Božie kráľovstvo a všetko ostatné vám bude pridané,“ nadobúdajú konkrétnu podobu. A vo svetle prísľubu: „Tí, ktorí milujú Boha, zvolili si to najlepšie,“ je ľahšie vysvetliť, čo chce Panna Mária povedať vetou: „Kamene a skaly sa premenia na kopy zrna.“ Veď i na kamenistej pôde a kamenných terasách vyrastie obilie, za čo dnes vďačíme pokroku vedy a techniky.

V nebezpečenstve hladu v čase zjavenia obraz kameňov a skál, ktoré sa premenia na kopy zrna, je veľmi aktuálny. Veriaci ľud veľmi dobre rozumel hlbokému významu tohto prísľubu. Vedel, že bodliaky a tŕnie tohto sveta, núdza a chudoba, neúrody a katastrofy musia mať nejakú súvislosť s ľudskou vinou a hriechom. Prisľúbenie je potvrdením kresťanského presvedčenia, že nechce síce zaviesť raj na zemi, ale že tvárnosť tejto zeme by určite mohla osožiť človeku, keby sme žili podľa evanjelia, čiže keby sme sa obrátili. Čo všetko už mohlo byť premenené, keby sa celá veda a technika – zneužívaná na ničenie a záhubu – s učením Ježiša Krista využívala pre mierové účely. Kamene a skaly, bieda a chudoba rozvojových krajín, by sa dala premeniť na požehnanie a milosť pre nás, keby sme podľa Kristovho odkazu požili naše materiálne bohatstvo a skúsenosť výdobytkov vedy, techniky a komunikačných prostriedkov na zmierenie ich biedy.

Prísľub Panny Márie zároveň znamená, že ak sa obrátime, aj čas biedy a prehry sa stáva časom milosti. Určite je zmysluplné, aby sme v kameňoch a skalách videli tvrdý obraz nášho života, menovite obraz kríža a rôzneho utrpenia. Či sa už pod týmito symbolmi skrýva telesné alebo duchovné utrpenie, choroby ale nešťastné nehody, samota alebo staroba, vždy nás postavia pred nasledujúcu voľbu – alebo sa potkýname o tieto kamene a skaly, preklínajúc a strácajúc nádej, alebo sú pre nás schodmi, po ktorých stúpame čoraz vyššie na duchovnú úroveň vnútornej slobody a väčšej zrelosti. Pre každého môže to isté utrpenie znamenať niečo úplne iné. Ak napríklad niekoľko ľudí sa stane účastníkmi dopravnej nehody a všetci utrpia rovnako ťažké zranenia, napokon pre každého z nich má nešťastná nehoda celkom iný význam. Jeden z nich možno už dávnejšie zablúdil a žil vo vedomom vzdialení od Boha – preňho bude nehoda príčinou úplnej zmeny ďalšieho života. Druhý stál pred tragickým rozhodnutím, dôsledky ktorého by ho i s rodinou urobilo nešťastným – pre neho bola nehoda dôležitým upozornením, včas sa mu otvorili oči. Tretí bol ľahostajný vo viere a žil v zlej spoločnosti – nehoda je upovedomením o jeho ľahkomyseľnosti. A štvrtý je vzorným otcom rodiny, veriacim kresťanom, ktorý sa vždy a všade staral o svojich blížnych – preňho sa nehoda môže stať príležitosťou uchovania si kresťanskej viery a dôvery v Božiu prozreteľnosť, zažitie Božieho riadenia a jeho blízkosti v škole utrpenia. To isté sa týka všetkých členom rodiny i priateľov, všetkých, ktorí sa o nehode dozvedia.

Zrejme len jedinec môže vedieť či tušiť, čo mu chce Boh povedať a darovať týmto alebo iným utrpením. Často až po rokoch pochopíme, prečo nás stretlo nešťastie, prečo sme museli ísť obchádzkou, prečo sa nesplnili naše najkrajšie sny.

Ako kresťania by sme sa nikdy nemali s výčitkou pýtať, prečo Boh dopustil také utrpenie? Našim právom i povinnosťou je pýtať sa, aký je jeho cieľ. Obzvlášť by sme sa mali Boha pýtať, aký zmysel má kameň alebo skala v našom živote, aký smer nám ukazuje kríž. A nemali by sme sa znepokojovať, keď nás Boh navštevuje, keď nám je dobre a zdá sa nám, že Boh na nás zabudol. Pripomeňme si odpoveď Ježiša na otázku: „Kto zhrešil, že sa syn narodil slepý? Ani on, ani jeho rodičia, ale sa to stalo, aby sa na ňom zjavili Božie diela.“ Boh je v tomto prípade oslávený v zázraku, ktorý vykonal Ježiš. Mohol byť oslávený aj trpezlivým znášaním slepoty.

O uzdraveniach z chorôb v Lurdoch sa správne hovorí: „Najväčší zázrak Lúrd nie je v tom, že od zjavenia Panny Márie v roku 1858 tam niekoľko chorých bolo zázračne uzdravených ale v tom, že nespočetné množstvo chorých tam dostáva milosť kríža a sú preto uzdravení, aby s radosťou, vyplývajúcou z dôvery v Boha, ďalej s odvahou kráčali na ceste utrpenia.“

Leon Bloy napísal: „Povedz mi, čo si pretrpel, alebo si schopný pretrpieť, a ja ti poviem, akú máš hodnotu.“ Nikdy nesmieme zabudnúť, že „utrpenia tohto času nie sú hodné porovnania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť.“ (Rim 8,18)

Kto sa raz rozhodol uveriť v Ježiša Krista, berie ho vážne a žije jeho Dobrou zvesťou, ako prvú milosť dostane dar nečakanej slobody, opúšťajú ho falošné problémy, chuť sťažovať sa na ťažké časy alebo na blížnych. Ten kto sa obráti, všetko vidí v dôvere v Božiu pomoc, všetko znáša z lásky k nemu, cíti, že všetko sa deje pre jeho dobro.

Nielen že si so všetkým poradí, ale mocou toho, ktorý ho posilňuje, všetko premení. Dokonca i vina sa stáva požehnaním. Ako hovorí sv. Augustín: „Nebolo by zla, keby nebolo dobré to, že zlo existuje.“ Kardinál J. H. Newman píše: „Tým, ktorí nosia v sebe Krista, nič nemôže uškodiť. Ani skúška či pokušenie, utrpenie, bôľ, prehra a útlak, zlé reči nepriateľov, strata dobra, nič nás nemôže odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v našom Pánovi, Ježišovi Kristovi.“ (porov. Rim 8, 35-39).

Apoštol nám to povedal už skôr, ale v dnešnej dobe máme okrem jeho slova i potešenie vyplývajúce zo skúseností viacerých stáročí. Máme jeho vlastný život, ktorý nám ukazuje, že Kristus v nás je mocnejší ako okolitý svet, a že on víťazí. Máme históriu utrpenia všetkých jeho spoločníkov, vyznávačov, prvých i neskorších mučeníkov, ktorí dokazujú, že ruka Kristova nie je taká slabá, aby nám nedokázala pomôcť (Iz 59,1), že viera a láska naozaj prebýva na zemi a čokoľvek by sa udialo, jeho milosť pre Cirkev je postačujúca a jeho moc sa zdokonaľuje v slabosti…, že v každej dobe, keď sily Zlého vyvolávajú, objaví sa ešte viac mučeníkov a svätých, vstanú z mŕtvych.

Druhý prísľub Panny Márie je pôda, do ktorej sa zemiaky samy zasadia. I tento obraz bol dobre pochopený a mal znak naozajstného prísľubu. Kto v tých časoch mal zemiaky na jedenie, veľmi si ich vážil, lebo mu zachránili život. V tomto obraze nám Panna Mária pripomína vždy dôležitú pravdu: kresťanstvo ako odmenu nesľubuje bohatstvo a zdravie, materiálny úspech a dočasné šťastie, ale to, čo je nevyhnutné pre život – základné svetlo a potrebnú silu, aby z nášho života urobili nasledovanie Krista, a ak je to nutné, zároveň vziať kríž a kráčať po krížovej ceste. Máme prísľub Pána: „Hľadajte najskôr Božie kráľovstvo a všetko ostatné vám bude pridané.“ Nedostali sme na to žiadne sociálne a ekonomické recepty, ale mám istotu, že z moci Pána môžeme okúsiť už tu na zemi, aký dobrý je Pán, a to i vtedy, keď nás volá na krížovú cestu!

Obrátený človek má konštatovať, že Pánovo jarmo je sladké a jeho bremeno ľahké, a to nie až v nebi, ale už tu na zemi. Panna Mária v La Salette nehovorí o budúcich radostiach neba, ale o šťastí obráteného života už tu na zemi.

Ukazuje, že šťastie kresťanského života je skutočnosťou, ktorá všetkých, čo majú odvahu obrátiť sa a plniť Božiu vôľu, vedie k úžasu. Pôsobí, že v obrátenom živote vzdialenie od Boha sa mení na jeho blízku prítomnosť, útek na návrat domov, cudzina na vlasť, chudoba na bohatstvo, bôľ na radosť, urážka na úctu, nepriateľstvo na priateľstvo, tma na svetlo, zomieranie na zmŕtvychvstanie, smrť na život. Až kresťanská viera dáva nášmu ľudskému hľadaniu a plánom ich konečný význam – povzbudzuje ľudskú aktivitu. Nádej na nové nebo a novú zem zbavuje našu existenciu strachu a robí nás slobodnými pre iných. Táto nádej neklame falošnými sľubmi, ale dodáva elán do ochotnej aktivity pre radostný a dôstojný život už tu na zemi. Robí nás schopnými s dôverou znášať prekážky každodenného života a plniť jeho požiadavky.

Prvou otázkou, ktorú Krásna Pani z La Salette smerovala k deťom, bola otázka o modlitbe. Panna Mária sa nepýta na rodinu a pôvod, vzdelanie a vysvedčenia, ani na ich vlastné túžby, týkajúce sa budúcnosti, tak isto sa nepýta na povolanie a sociálne pomery rodičov. Chcel vedieť iba jedno: „Dobre sa modlíte?“ V podstate je to otázka nesmerovaná k nám, lebo od pastierikov vedela, že sa nevedia dobre modliť. Tou nečakanou otázkou Panna Mária chcela zdôrazniť význam a nutnosť modlitby.

Vo všetkých neskorších zjaveniach Panna Mária vyzývala k modlitbe. V Lurdoch hovorila Bernadete: „Modli sa za hriešnikov!“ Vo Fatime: „Modlite sa, modlite sa vždy!“ V Banneaux podobne ako vo Fatime: „Modlite sa, modlite sa viac!“

V La Salette Panna Mária hovorí o modlitbe. Spomína modlitbu a nedeľnú svätú omšu ako znak skutočného obrátenia a zároveň nevyhnutný prostriedok, ktorý chráni pred nedôstojným otroctvom, do ktorého padáme, keď neudržujeme živý vzťah k Bohu. Len vedomé prežívanie viery a stále obnovovaná viera nás môže zachrániť pred otroctvom nedôstojným človeka. Živá viera nie je možná bez svedomitej a opravdivej modlitby. V nej duša vydýcha svoju biedu, aby načerpala svetlo a Božiu pomoc. Ako každý úd v tele, keď stráca svoju vitalitu, nakoniec odumiera, tak aj človek stráca vitalitu svojej viery a moc vyžarovania, keď ju nepraktizuje, lebo viera žije vďaka modlitbe.

Židovský spisovateľ Heschel tvrdí: „Človek, ktorý sa nemodlí, je ako strom vytrhnutý zo zeme, ktorá ho živila.“ Ten, kto pracuje a nemodlí sa, podobá sa prievozníkovi v člne s dvoma veslami, ktorý by chcel preplávať na druhý breh, ale používa len jedno veslo. Vieme, že v takom prípade čln nikdy nedosiahne druhý breh, bude sa stále točiť dookola. Svätý Jakub píše: „Žiadostiví ste, a nemáte. Vraždíte a závidíte, a nemôžete nič dosiahnuť. Hádate sa a bojujete. Nič nemáte, lebo neprosíte.“ (Jak 4,2) Svätý Benedikt vybral pre svoju rehoľu heslo Modli sa a pracuj. V tomto krátkom výroku je vystihnutá celá istota kresťanského života. Ako kresťania by sme mali síce pracovať tak, akoby všetko záležalo od nás samých, ale zároveň máme sa modliť tak, akoby všetko záviselo jedine od Boha. Práca bez modlitby neprinesie požehnanie a skutočný pokoj ani jednotlivým ľuďom, ani národu.

Jeden zo znalcov súčasnej doby, Reinhold Schneider, o význame a nutnosti modlitby napísal: „Len tým, ktorí sa modlia, môže sa ešte podariť zadržať meč nad našimi hlavami a skrz posvätený život vytrhnúť tento svet súdiacim vladárom. Tí vladári nikdy neprinútia nebo, čo oni spoja, znova sa rozdelí, čo obnovia, zostarne cez noc, a čo zasejú, prinesie núdzu a nešťastie.“

Modlitbu nemožno nahradiť spoločenskou angažovanosťou, lebo modlitba je najúčinnejším spoločenským konaním. Oddelenie modlitby od práce a Božej pomoci, od pomoci človeku je neprirodzené, a tým viac nekresťanské. Modlitba orientuje pozemskú skutočnosť na Boha. V kresťanskom učení vzťah k Bohu je nerozlučne spojený so vzťahom k blížnym. Modlitbu nesmieme chápať ako posledný prostriedok v situácii, keď naša námaha neprináša žiadne výsledky. Modlitba je činnosťou už sama o sebe, ale činnosťou zvláštneho druhu. Možno ju chápať ako vytváranie nového vzťahu voči svetu a blížnym, uschopňuje nás lepšie pochopiť svet a ľudí. Oslobodzuje nás od vecí a ľudí, ale aj od nás samých. Modlitba otvára dušu, ktorá je schopná dať viac lásky v spoločnosti blížnych ako sebecká duša.

Sväté písmo hovorí na viacerých miestach, že aj Ježiš Kristus sa modlil. Boží Syn predsa prijal vo vtelení aj obmedzenia stvorenia a ľudskú biedu. Ježiš nám dal nielen príklad modlitby, ale usilovne nás vyzýva, aby sme sa modlili: „Proste a dostanete, klopte a otvoria vám, hľadajte a nájdete! Všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, môj Otec vám dá!“ Jeho príklad a jeho výzva by mali postačiť, aby sme uznali modlitbu za niečo predkresťanské, ale aj za privilégium kresťanstva, a mali by sme sa starať o ňu ako o drahokam.

Na otázku Plačúcej Matky – „Dobre sa modlíte, deti moje?“ deti odpovedali spontánne a úprimne: „Nie veľmi, Pani.“ Keď starká Garone neskoro večer v ten pamätný deň 19. septembra si všimla, že Melánia ešte nespí, pozrela sa, čo robí v izbe. Našla ju kľačiacu s hlavou ukrytou v dlaniach a prekvapená počula, že opakuje len dve slová: „Otče náš…, Zdravas, Mária…, Otče náš…, Zdravas, Mária… .“ Či Krásna Pani nehovorila jasne, že treba sa modliť najmenej Otče náš a Zdravas Mária? Čiže teraz sa dievča pokúša modliť slovami modlitby Otče náš a Zdravas Mária, skúša to stále a znova, ale nemohla, lebo nepoznala celé tieto modlitby.

Či aj dnes nespočetní kresťania, aj tí, ktorí sa volajú praktizujúci, nie sú bezmocní a bezradní, keď sa chcú modliť?

Myslím na človeka, ktorý pri búrke plával na člne a hrozilo mu, že sa utopí. Keď nevidel záchranu, pokúšal sa modliť. Bol vzdialený od Cirkvi a neudržiaval s ňou žiaden kontakt. Nemodlil sa, čiže nevedel žiadnu modlitbu. Napadala ho len jedna veta: „Príď, Pane Ježišu, buď našim hosťom a požehnaj to, čím si nás obdaril.“ Možno je to smiešne, že niekto v takejto situácii nepozná žiadnu inú modlitbu. Ale v tejto scéne sa skrýva tragédia. Modlitba tohto človeka mohla by mať zmysel v tom beznádejnom rozpoložení, ale strašná je jeho bezmocnosť a náboženská bezradnosť. Nepoznať inú modlitbu, ako tú, síce rozšírenú, ale žiaľ, často tak isto bezmyšlienkovito opakovanú pred jedlom. Možno to znie prehnanie, ale nevedomosť a bezradnosť v modlitbe sú dnes veľmi rozšírené a častejšie, ako by sa to dalo predpokladať. Je zarážajúco veľká. Veľa ľudí si uvedomuje tú bezmocnosť až vtedy, keď sa náhle ocitne v núdzi, alebo ich postihne nejaké ťažké utrpenie. To ale neznamená, že núdza vždy učí modliť sa. Učí zároveň preklínať, tak isto ako šťastie dovoľuje nielen modliť sa, ale zároveň dovoľuje zabudnúť na Boha. Kde je skutočná príčina neschopnosti modliť sa alebo veľmi rozšíreného nezáujmu o modlitbu? Asi najčastejšie chýba osobný zážitok viery, lebo živý postoj viery je nevyhnutnou podmienkou každej skutočnej modlitby. Iným dôvodom môže byť znetvorený obraz Boha. Kto sa modlí, len keď je akýmkoľvek spôsobom nútený, alebo má starosti, a sám už nevie, čo robiť, prezrádza ho poľutovaniahodný prístup k Bohu. S neserióznou predstavou o Bohu človek nesprávne posudzuje svoje schopnosti a ľudský život vôbec. Chýba tu základný postoj stvorenia, menovite chýba vedomie úplnej závislosti na Bohu a zároveň vedomie ľudskej biedy.

Dnes v širokých kruhoch chýba správne chápanie modlitby a možnosti, ktoré dáva. V prvom liste svätého Jána čítame: „A toto je dôvera, ktorú máme k nemu, že nás počuje, keď o niečo prosíme podľa jeho vôle.“ (1Jn 5,14) Tieto slová vyjadrujú istotu kresťanskej modlitby: dôveru v Božiu moc plná viery a pripravenosť pre jeho príchod s pomocou, presvedčenie, že len to, čo je v súlade s Božou vôľou, je vhodné a spasiteľné. Vševediaci Boh nepotrebuje našu modlitbu. „Váš Otec dobre vie, čo potrebujete,“ hovorí Kristus. Najsvätejší Boh nepotrebuje ani našu vďačnosť, ani naše velebenie. Keď Kristus napriek tomu vyzýva, aby sme prosili, velebili a ďakovali, robí to vzhľadom na nás. V modlitbe si máme uvedomiť, že sme stvorenia a sme odkázaní na pomoc druhých a máme povinnosť vďakyvzdávania. Skrátka Boh chce, aby sme prosili o to, čo potrebujeme a čo on by nám chcel dať. Žiaľ, dnes schopnosť modliť sa u viacerých kresťanov zhasla, alebo sa vôbec nevyvinula. Vari nie preto zvlášť dnes je taká veľká ponuka modlitebníkov? Kto z nás na otázku Panny Márie: „Dobre sa modlíte, deti moje?“ nemusel by povedať: „Nie veľmi, Pani.“

Dnešný človek by sa aj chcel modliť, ale ani nevie, čo skutočná modlitba znamená. Najradšej by chcel modlitbu spojenú so svetom, aby vyrastala zo života, a nie aby bola len čímsi okrajovým. „Meditovať život“ – tak znie titul knihy, ktorý je i akýmsi heslom. Veď modlitba sa stáva niečím až vtedy, keď sa odohráva nielen v nás a my ju utvárame, ale až keď Boha berieme za „spoločníka“, čiže má charakter dialógu. Modlitba je rozhovor s nejakým „ty“, menovite s partnerom, ktoré môžeme odhaliť a ku ktorému dôjdeme len prostredníctvom viery. Preto neistota vo viera znamená aj neistotu či bezradnosť v modlitbe. Lebo naša viera je vierou hovoriacou a našim mlčaním sa utlmí. Modlitba je slobodný, rýdzo osobný úkon, pri ktorom vo všetkom, čím sme a čo vlastníme, stretávame sa so živým Bohom. Vždy sme síce na ceste k Bohu, ale v modlitbe sa snažíme pochopiť jeho prítomnosť a odhaliť jeho tvár. Preto žalmista neustále prosí: „Bože, daj mi poznať Tvoju tvár!“ Pretože keď Boh prichádza k nám, dáva nám svoju tvár a my sa s ním môžeme rozprávať. Tento dar sa nám dáva zadarmo. Naozajstná modlitba nie je rozprávaním s Bohom, je o tichu a načúvaní: „Chcem počúvať to, čo Pán hovorí v mojom vnútri.“

S istotou môžeme tvrdiť, že existuje takáto mlčanlivá modlitba. Veď po dlhé obdobia nášho života potrebujeme slová a obvykle i formulácie modlitieb. Je tragické, ak sa deti učia modlitbu ako rýmovanú, rytmickú básničku. Takisto je nesprávne presvedčenie, že človek by sa mal modliť len spontánne a že používanie textov je pre dospelého človeka nedôstojné. Tieto názory vyvierajú z prehnaných schopností človeka a vo svojich následkoch sú tragické. Rozhodujúce je, že naša modlitba vždy dosahuje Boha. Nie je to zdanlivý či fiktívny rozhovor, predstierajúci úkon, ktorý sa nás netýka a v ktorom sa nepribližujeme Bohu – takáto modlitba by nás musela nudiť. Aj modlitba, ktorá je len vyjadrením letmých citov, nie je skutočnou modlitbou.

Modlitba je osobným stretnutím so živým Bohom. Ja, ľudská bytosť so svojim nevyriešeným napätím, sa môžem cítiť prijatá len skrz živé „ty“, ktorým j samotný Boh. „Ty“, ktoré je s nami, obracia sa na nás, je to Božie „ty“. V modlitbe sa obraciame k tomuto zvláštnemu „ty“, ktoré má Ježiš na mysli v slove Otec, skrz ktoré sa už cítime akceptovaní, prijatí, milovaní.

Ak sme niekedy odhalili vo viere Božiu tvár – „ty“ Ježiša Krista alebo jeho Matky či svätých – a vstúpili sme do dialógu so živým partnerom, vtedy z rozhovoru nič nemôžeme vylúčiť – ani radosti, ani utrpenia, ani nádeje, ani úspechy, ani prekážky. Pokiaľ sme nezverili niečo v našom živote Bohu, ešte stále to ostáva nepremenené. Čiže naozaj sa dá povedať: „Povedz mi, ako sa modlíš, aj ja ti poviem, ako žiješ.“

Liturgická modlitba Cirkvi, obzvlášť Eucharistia, je určite žriedlom a vrcholom kresťanskej nábožnosti. Neznamená to však, že liturgia by chcela nahradiť alebo vytlačiť súkromnú modlitbu. Chce ju zúrodniť a doplniť. Takisto liturgia musí byť doplnená a oživená našou osobnou a súkromnou modlitbou. Tieto dve formy nábožnosti nielenže od seba závisia, ale sa i navzájom dopĺňajú.

Človek ako „hlava a koruna tvorstva“ má schopnosť a je povolaný k tomu, aby prinášal Bohu chválu v mene všetkého stvorenia. Ako je telo nemé, s výnimkou mysliacej hlavy a hovoriacich úst, tak i nemé Božie tvorstvo hovorí svojou hlavou – človekom. Len on totiž môže duchovne rásť a uznávať Boha za Stvoriteľa a Otca. Ako hlava tvorstva stojí človek pred Bohom sťa hovorca celého viditeľného sveta. Prostredníctvom ľudského ducha a srdca sa celé tvorstvo má stať chválením Boha a človek touto službou koná tvorstvu najlepšiu službu. Prvou, najdôležitejšou službou je oslava Boha.

Takisto prvou a najdôležitejšou modlitbou človeka je oslava, lebo v oslave uznáva Boha za svojho neobmedzeného vládcu, ktoré sa bezpodmienečne zveruje. Tak ako liturgia nachádza svoj vrchol vo vzdávaní vďaky a slávení Eucharistie, môže sa ďakovanie stať v súkromnej pobožnosti najlepším spôsobom modlitby. Božiu lásku si máme uvedomovať v každej životnej situácii, aj v radosti, aj v utrpení. Je „naozaj dôstojné a správne, dobré a spásonosné vzdávať vďaky vždy a všade Tebe, Svätý Otče, skrze tvojho milovaného Syna, Ježiša Krista.“ Preto Kristus ako hlava nového tvorstva začal veľké vďakyvzdávanie a zanechal ho svojmu ľudu ako večne trvajúcu slávnosť obety. V nej máme s nim ďakovať Otcovi za všetko, čo už v ňom vykonal, a čo nám sľúbil.

Aj prosebná modlitba je autentická, dovolená, ba čo viac – nevyhnutná. Ježiš nám ju nielen povolil, ale i prikázal. Veď v modlitbe ide skutočne o to, aby sa človek odhalil pred Bohom celý, veď vždy niečo potrebuje, je nespokojný a jeho hlavným postojom je prosba. Preto aj neustále prízvukovanie o jedinečnej hodnote vďakyvzdávania má v sebe niečo nesprávne.

V našom racionálnom svete a vedecko-technickej civilizácii sa zdá, že všetko je možné a priebeh prírodných javov je nevyhnutný. Ako sa teda ešte môžeme modliť za dážď alebo odvrátenie choroby, o pomoc v každej potrebe? Za zdravie prosia skoro všetci, i tí, ktorí sa v čase zdravia a šťastia usmievajú pri pomyslení na takúto prosbu. Ak je nakoniec takáto prosba vypočutá – čo sa stáva častejšie, ako by sme si mysleli – uzdravenie chorého považujeme napríklad za úspech medicíny a lekárov. Nebolo by zlé, keby sa však zároveň pamätalo na lekára, na toho, kto drží v rukách lieky, na ostatných. Ako ináč si môžeme vysvetliť modlitby za uzdravenie z choroby, pomoc v núdzi, návrat k dobru, ktoré sú vypočuté práva vďaka vyššie spomenutým okolnostiam – diagnóze, vede, lekárovi, stretnutiu, rade, pomoci iného človeka…? Takto Boh účinkuje a načúva nám. Sú to okolnosti, ktoré teológia nazývajú „druhoradými príčinami.“

Veríme, že Ježiš uzdravoval chorých. V každom chorom sú určité možnosti uzdravenia. Je len otázkou, či a ako budú aktivované. Ježišova modlitba Otče náš určite nebola len prosebná, ale v jej druhej časti sú prosby jasne pomenované. Kto sa chce modliť Otče náš, musí akceptovať, že prosebná modlitba má zmysel. A nielen preto, aby sme sa prispôsobili stavu, ktorý nemôžeme zmeniť, ale i preto, že naša prosba môže byť vypočutá, rytmus života môže byť zmenený. Potvrdzuje to Sväté písmo a početné uzdravenia, ktoré sa v priebehu vekov udiali, obzvlášť na pútnických miestach, nielen v La Salette, Fatime, ale najmä v Lurdoch. Kto uznáva v prosebnej modlitbe len hodnotu autosugescie, či v nej vidí len psychologický účinok úľavy, lebo tak ako volanie a stonanie neutíši bolesť, ale pomáha ju vydržať, ten nepochopil správne Ježišovo posolstvo a jeho pozvanie k prosebnej modlitbe.

Samozrejme, nie každá prosba je vypočutá tak, ako očakávame vo chvíli potreby. Máme Bohu prednášať svoje prosby, ale nechať na neho, kedy a ako nás vypočuje. Musíme sa naučiť Jóbovu múdrosť: „Pán dal, Pán vzal… .“ Prijali sme z jeho ruky dobro, prečo nechceme prijať i zlo? Obzvlášť sa musíme učiť Ježišovu múdrosť: „Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.“ Ježiš nám dal do rúk zázračný kľúč, aby sme zvonka otvorili všetky dvere, ktoré on sám má zvnútra pre nás už dávno otvorené. Kto vie o nevyhnutnosti a význame modlitby, nielenže pochopí prosbu apoštolov, ale ju celým svojím srdcom opakuje: „Pane, nauč nás modliť sa!“

Určite by sme sa mali čo najviac modliť osobne, teda svojimi slovami. Vždy sme však závislí od uložených a naučených modlitieb, zvlášť vo chvíľach vnútorného chladu a sucha. Našu osobnú modlitbu musíme stále prirovnávať s modlitbou Cirkvi a svätých. Najlepším učiteľom modlitby celého stvorenia a vzorom všetkých modliacich sa je Ježiš z Nazaretu. On sám nielen prikázal, aby sme sa modlili, povedal nám nielen ako sa máme modliť, ale i za čo máme prosiť.

Najdôležitejšie prosby zahrnul Ježiš do svojej modlitby Otče náš. V nej sú obsiahnuté veci, ktoré mu najviac ležali na srdci. Preto sa nedivme, ak nás Panna Mária na La Salette vyzýva, aby sme sa túto modlitbu modlili aspoň ráno a večer. Prosby v nej uvedené sú vzorom modlitby každého kresťana. Ježišove prosby sa čoraz viac musia stávať našimi prosbami, im byť podriadená celá naša modlitba, i tá osobná. Sú to prosby, smerované k Bohu, Otcovi Ježiša i nášmu Otcovi:

• aby nám Boh zjavil svoju pravdu,
• aby sme ho mohli poznať a stretnúť sa s ním,
• aby založil a doplnil svoje kráľovstvo, otvárajúc naše srdcia pre pravdu, spravodlivosť a lásku,
• aby uskutočnil svoj večný plán spásy a už teraz nám dovolil aspoň trochu okúsiť šťastie aké bude v nebi,
• aby nám dal každodenný chlieb, čiže to všetko, čo potrebujeme pre telo a dušu,
• aby sme splnili jeho vôľu,
• aby nám odpustil všetky viny a dal milosť,
• aby sme i my mohli odpustiť svojim nepriateľom,
• aby nás zachránil od pokušenia, pred pochybovaním verili Jeho Božej láske a vernosti, pred stratou viery,
• aby nás zavil od všetkého, čo nám prekáža plniť jeho vôľu.

Možno najlepšou skratkou Ježišovej modlitby je tá, ktorú pravdepodobne napísal sv. brat Klaus: „Pane môj a Bože môj, odním odo mňa všetko, čo ma od teba vzďaľuje. Pán môj a Boh môj, daj mi všetko, čo ma k tebe približuje. Pane môj a Bože môj, zober mňa mne samému a daj mi celkom priľnúť k tebe.“

Modlitba Otče náš je a ostane v každom smere najdokonalejšou modlitbou, ktorá prevyšuje všetko čo kedy mohli ľudia vytvoriť. Nie je to jedna modlitba, ale súhrn rozhodujúcich modlitieb, ktoré majú za cieľ chváliť Boha a posvätiť človeka. Každá z týchto modlitieb má formu prosby, lenže je to viac ako prosba, sú to vyznanie, slová chvály a poslušnosti, dôverného odovzdania sa a lásky – sú to slová obráteného človeka v Božom kráľovstve.     

I modlitba Zdravas Mária je modlitbou, ktorú nevymysleli ľudia, ale im bola daná do úst samotným Bohom. Vždy nám má pripomínať najdôležitejšiu chvíľu v dejinách sveta – vtelenie Božieho Syna. Tento jedinečný pozdrav archanjela Gabriela nám ukazuje rozhodujúce miesto Panny Márie v Božom pláne spásy a jej úlohu orodovníčky, ktorú jej určil samotný Boh, a ktorá nás oprávňuje k najvyššej, čiže detskej dôvere. Je to úloha prostredníčky, ktorú nám Mária tak zreteľne pripomína v La Salette.

Určite sa niektorí čudovali, že sa Panna Mária v La Salette dožaduje len tejto modlitby, a nie ruženca, ako napríklad neskôr vo Fatime. Nemali by sme však zabúdať, že zjavením v La Salette sa začala marianská epocha. Najskôr bolo treba opäť vytvoriť spoločenskú atmosféru pre ruženec. Všetci cítime, že pri modlitbe nie je rozhodujúci počet slov, ani ich krásne usporiadanie. Rozhodujúce je to, že vážime prítomnosť všemohúceho, najsvätejšieho najláskavejšieho Boha. Preto nám odporúčala Panna Mária z La Salette Otče náš a Zdravas Mária. Týmto nás vyzýva k ústnej modlitbe. Pri tomto druhu ústnej modlitby ide samozrejme o to, aby sme nielen opakovali slová, ale aby sme ich uvádzali do života, čiže prijali za vlastné. Takto i my budeme rásť veľkosťou týchto modlitieb.

V tých slovách v žiadnom prípade nevidíme podceňovanie starších ľudí, ktorí chodia do kostola. Naopak – práve im patrí poďakovanie, že v nespočetných kostoloch, v mestách i na dedinách sa ešte môže slúžiť každodenná svätá omša. Nielenže udržiavajú tradíciu, ale aj zároveň nechávajú otvorené dvere pre ďalšie generácie. Čo by sa stalo v priebehu dejín s viacerými chrámami a s Cirkvou vôbec, keby nebolo tých niekoľkých starších žien?

Slová Panny Márie nám pripomínajú hostinu, o ktorej sa píše v evanjeliu sv. Lukáša – pozvaní sa ospravedlňujú, jedni kúpili voly – dnes by sme kúpili auto alebo stroj – a musia ich vyskúšať, využiť ich. Vďaka tomu nielenže majú viac času, ale i viac dôvodov, aby za tieto veci a pohodu ďakovali. Iný zas kúpil dom, pozemky – dnes obchod, podnik. Vari nepočúvajú Kristovo upozornenie: „Ľahšie je prejsť ťave uchom ihly, ako bohatému vojsť do nebeského kráľovstva.“ Bohatý už veľa vlastní, od peňazí a majetku očakáva splnenie životného šťastia, za každú cenu chce vlastniť dobro, a svoju nádej situuje do pozemského raja rezignujúc na Kristovo pozvanie.

Iní našli ženu alebo priateľku, preto nemôžu prísť. Nepovažujú za nutné ospravedlniť sa. Prečo vlastne nemôžu prísť, veď každá skutočná láska by mala byť vďačná za dar priateľstva a mala by prosiť o požehnanie. A každej láske, ktorá nie je otvorená spoločenstvu hrozí zánik.

K nevďačným pozvaným patria všetci ľudia, ktorí (ako v podobenstve) nepovažujú za nutné svoju neúčasť ospravedlniť. Hostina im nič nehovorí, radi rezignujú na pozvanie. Sú si sebestační, čakajú šťastie od vlastných úspechov alebo tých ľudí, ktorých si sami nachádzajú a pozývajú k sebe.

Prví kresťania si zvolili nedeľu za deň oddychu a svätenia, lebo Kristus ju posvätil svojím zmŕtvychvstaním. Zmŕtvychvstanie je pre nás prazačiatkom, ktoré nám pripomína nedeľa i dovŕšením oslobodenia. Pápež Ján XXIII. navrhol počas Druhého vatikánskeho koncilu: „Vráťme sa k prameňom. Vráťme sa na začiatok!“ Je to dôležité, aby sme pochopili kresťanskú nedeľu. Kto chce dôjsť k prameňom, musí plávať proti prúdu, ísť často proti módnym a dobovým názorom.

Od čias prvých kresťanov poznáme ten pravidelne sa opakujúci deň, kedy sa stretávali v spoločenstve, aby sa delili o chlieb a oslavovali Pánovu Večeru. O tomto spoločenstve v Jeruzaleme je napísané: „Vytrvalo sa zúčastňovali učenia apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách.“ (Sk 2,42)

Viera v Ježišovo zmŕtvychvstanie, v jeho novú, premenenú a preto neviditeľnú skutočnosť, je podmienkou pre pochopenie kresťanskej nedele. Poveľkonočné stretnutie apoštolov so zmŕtvychvstalým Pánom bolo pravzorom nedeľných stretnutí spoločenstva. Na Turíce si plní emócii uvedomili tajomnú skutočnosť a blízkosť osláveného Pána, a to posilnilo prvé spoločenstvá v očakávaní jeho posledného príchodu. Prvý deň týždňa sa začal sláviť ako jeho deň – ako nový deň spásy. Bol to deň Pána významný Pánovou večerou ako sviatkom spomienky na jeho zmluvu. Tento eucharistický sviatok Pána slávila začínajúca Cirkev v atmosfére lásky a nasledovania spoločnej hostiny Zmŕtvychvstalého so svojimi učeníkmi. Spoločenstvo s osláveným Pánom sa opakovalo každý prvý deň v týždni ako tajomná skutočnosť toľkokrát, koľkokrát sa konala obeta Tela a Krvi Krista v súlade s jeho posledným príkazom.

Eucharistická hostina bola tak veľmi uznaná za ozajstné centrum Pánovho dňa a bez nej bola oslava nedele v spoločenstve nemysliteľná. Neskôr sviatok a deň Pána sa stali kresťanským programom života a znakom, ktorý kresťanov odlišoval. Takto oslavovaný sviatok, deň Pána, sa stával novým východiskom a meradlom života kresťana. „Nemôžeme žiť bez Pánovej pamiatky,“ vyznáva laik okolo roku 390 pred pohanským sudcom a za to je popravený. Žiť v súlade s dňom Pána znamená to isté ako žiť nedeľou a z nedele, čiže nedeľa usmerňuje život.

Súčasný básnik Huggenberger to vyjadril nasledovne: „Nedeľa je cieľom všedného dňa, dáva práci zmysel a z námahy prináša osoh.“

Od samotného počiatku bol skutočný význam nedele v tom, že sa stal zhromaždením spoločnosti osláveného a naďalej účinkujúceho Krista, stolovaním s ním, aby sa tak precítila spása, ktorú Pán tajomným spôsobom uskutočňuje vo svojich učeníkoch. V liturgii nie sú rozhodujúce naše úkony, ale Kristovo dielo spásy. Účasť na spoločnej nedeľnej oslave eucharistie je konkrétnou ukážkou viery v Krista, má byť charakteristickou pre jednotlivých členov ba čo viac – má byť vecou ich cti.

„Nedeľa sa dňom Pána stáva len pre toho, kto počúva Božie slovo a naozaj sa spája s Pánom vo svätom prijímaní. Preto doteraz na náš kresťanský život nevplývalo nič silnejšie ako pravidelná nedeľná bohoslužba. Nedeľa má svojskú črtu ako deň Pána, ktorý spája ľudí v spoločnej obete Cirkvi, ľudí všetkých vrstiev v jednom spoločenstve s Bohom,“ hovorí kardinál Dőpfner.

Práve dnes, keď hľadáme novú a lepšiu životnú spoločnosť, aby sme vyšli z izolácie samoty a opustenia, aby sme si pomáhali navzájom, obetuje sa žijúce bratské spoločenstvo Cirkvi. Môže byť skutočným prameňom šťastia, spoločenstvom života, v ktorom sa dosahuje spása. Spasenie – to je spoločenstvo s Bohom a s človekom.

Ako kresťania sme krstom spojení s Kristom tak, že máme účasť na jeho modlitbe a obete. Obetujeme Krista vo svätej omši, keď súhlasíme s tým, aby On nás obetoval Otcovi. Eucharistická obeta, ktorá je obetou Božieho ľudu, je jediným prostriedkom dokonalého oslávenia Boha, lebo je sviatostným sprítomnením Kristovej obety, ku ktorej nás on pozýva.

Ku kresťanskej nedeli patrí aktívna spoluúčasť na svätej omši. Stávame sa poslucháčmi Božieho slova, dostávame ducha Reči na hore, ktorá nám dáva nového ducha a nové srdce, nanovo nás pozývajúc, aby sme zmenili naše zmýšľanie a chceli sa obrátiť, čo by nás priviedlo k slobode Božích detí. Kresťanská nedeľa je oslavou slobody a nádeje. Nedeľná svätá omša má byť oveľa viac úžasom a prekvapením ako povinnosťou, nadýchnutím sa čerstvého ranného vzduchu. Účasť na nedeľnej bohoslužbe nám dovoľuje urobiť z celej nedele oslavou kráľovskej slobody, reflexie a obnovy. Dobrovoľné vynechanie eucharistie je dôkazom, že človek nemá záujem stretnúť sa s Bohom, s Kristom a božím ľudom. Preto kardinál Dőpfner právom povedal: „Neospravedlnená neúčasť je hriechom a vychádza nielen z toho, že existuje cirkevné prikázanie, ale zo samotného jadra veci. Potom je to už nesúhlas s účasťou na kňazskej službe obety, ktorá je zverená celému spoločenstvu a odopretie účasti na udalosti slova a večere, ktoré jediné dávajú učeníkom život v súhlase s Kristovými slovami. Ak je toto trvalý postoj či dobrovoľne prijatý zvyk neúčasti, je to ťažkým hriechom.“

Teraz chápeme, prečo Panna Mária tak vážne hovorí pri svojom zjavení na La Salette o význame nedeľného slávenia eucharistie.

Tak sa správala v časoch zjavenia väčšina kresťanov vo Francúzsku. Je to doba svätého farára z Arsu, ktorý vo viacerých kázňach hovorí, ako vtedy vyzerala vtedy náboženská situácia.

Panne Márii v dnešných časoch isto nejde o prácu na poli, o hluk na uliciach a štadiónoch, v bazénoch, či na plážach. Sťažuje sa na fakt, že ľudia neberú vážne Boha, sú zotročení materializmom, či v chudobe alebo v blahobyte. Tak ako cirkevné prikázania týkajúce sa nedele, tak i posolstvo z La Salette je výzvou, ktorá nás chce vyviezť z tohto otroctva.

Tým, že upustíme od nepretržitej práce v nedeľu, máme uznať Božie kráľovstvo nad nami. Oddych od práce je skutkom poslušnosti, a tým službu Bohu. V nedeľu nás Boh chce oslobodiť od jarma práce, aby sme na pár hodín zabudli na tŕnie a bodliaky tejto zeme a nadýchli sa znova atmosféry raja. Boh nám chce vtedy otvárať brány strateného raja. Preto každá nedeľná práca, ak nie je nevyhnutne potrebná, je pohŕdaním Božou vôľou. Svätý Ján Vianney, ktorý pôsobil počas zjavenia v Arse a sám bol hlboko očarený posolstvom z La Salette, povedal v jednej z kázní: „Nedeľa je dobrom a patrí Bohu, je to jeho deň, deň Pána. On vytvoril všetky dni týždňa, mohol si ich všetky nechať pre seba, ale daroval nám ich šesť. Pre seba si nechal len ten siedmy. Akým právom si beriete to, čo vám nepatrí? Viete, že ukradnuté dobro neprináša osoh. Nebudete mať žiadny osoh zo dňa, ktorý zoberiete alebo ukradnete nášmu Pánovi. Poznám dva spôsoby, aby sa stali chudobnými: práca v nedeľu a krádež.“

V zime, keď nevedia, čo robiť, idú na svätú omšu jedine preto, aby sa vysmievali z náboženstva

Táto sťažnosť Panny Márie znie neuveriteľne. Ale i súčasné popisy potvrdzujú, že to nie je prehnané. Tento príklad je vysvetlením zlej náboženskej situácie, ktorá vládla v časoch zjavenia. Aj keď je táto situácia podmienená časom a miestom, predsa len nás upozorňuje na náboženské nedostatky a znetvorenie nábožnosti, ktorú i dnes nachádzame, a ktorým vždy trpíme i v našom storočí.

Ak dnes na svätú omšu prichádza čoraz viac kresťanov len tak zo zvyku, alebo aby si krátili čas, sťažnosť Panny Márie je opodstatnená. Bol tu totiž pomenovaný problém, že nežijeme a nekonáme tak, ako to od nás vyžaduje naša viera a ako to od nás očakávajú neveriaci a inak zmýšľajúci ľudia. Slová Panny Márie vôbec nechcú byť nejakým nútením pre tých kresťanov, ktorí už vôbec nechodia na svätú omšu. Je to žaloba, sťažnosť na tých, ktorí síce ešte idú, ale nežijú spôsobom dôstojným svojho povolania. Bezduchá ústna modlitba, behanie do kostola zo zvyku môžu byť výsmechom z náboženstva. To, čo už prorok Izaiáš vyčítal židom a apoštol Pavol napísal kresťanom v Ríme: „Kvôli vám pohania sa rúhajú Božiemu menu!“ Iné heslo hovorí: „Kristus je svetlom a ty si majákom. Snaž sa, aby ľudia mohli zbadať svetlo!“

Áno, naozaj zbožným je len ten, kto svojím konaním a oddychom, čiže svojim spôsobom života ukazuje niečo z Božej podstaty a pomáha blížnym zažiť niečo z jeho lásky a dobroty.

Sväté písmo nás vyzýva: „Tak nech svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a chválili Otca, ktorý je na nebesiach!“ Máme potvrdzovať jeho lásku pred blížnymi, aby aj oni spoznali a chválili jeho nádheru.

Boh nepotrebuje našu obranu a ospravedlnenie, dožaduje sa nášho svedectva. Svet má právo na také svedectvo a príklad tých, ktorí veria v Boha, nazývajú sa kresťanmi a vedia o možnosti spásy. Preto nemôžeme sklamať svet v jeho najhlbšej túžbe po pravde, spravodlivosti a láske. Je pravda, že Cirkev je výčitkou svedomia spoločnosti, ale i spoločnosť môže byť výčitkou svedomia Cirkvi. Kristus prosil Otca, aby nás nevzal zo sveta, ale aby nás zachránil od zlého, čiže aby sme sa nepripodobnili svetu, ale aby sme boli jeho kvasom a soľou. Nemôžeme hovoriť unáhlené výroky a konať ako pohania.

Pokiaľ nemôžeme povedať o nás kresťanoch: „Pozrite, ako sa milujú!“ dovtedy sa viac – menej vysmievame z našej viery. Čím viac sa ukazujeme kresťanmi vernými Cirkvi pred očami iných, tým bližšie sme nebezpečenstva, že ak neplníme to, čo sa od nás očakáva, zosmiešnime kresťanstvo – náboženstvo lásky.

Konkrétny príklad máme už od čias Koncilu vďaka nepeknému a čoraz viac pohoršujúcemu sporu medzi pokrokovými a tými, ktorí by najradšej všetko v Cirkvi nechali tak, ako tomu bolo od vekov. Pokiaľ v sebe nenájdeme viac trpezlivosti a pochopenia, tak sa naozaj vysmievame z našej viery a stávame sa terčom výsmechu pre neveriacich. Ďalej musíme pripomenúť aj to, že Kristus nám neprikázal odsudzovať, ale milovať sa a pomáhať si. Práve Plačúca Matka z La Salette, Zmieriteľka hriešnikov, môže byť pre nás žiarivým príkladom ako sa správať voči svetu a ľuďom, ktorí – podľa nášho názoru chodia po falošných chodníkoch. Máme teda žiť s opravdivým spolucítením a kresťanskou zhovievavosťou, spojenou s úprimnou túžbou žiť svoju vieru tak, aby z nej žiarila kresťanská radosť a láska, a aby iní mohli ľahšie nájsť cestu a s odvahou potom po nej kráčať.

Ako kresťania máme dôvod, aby sme neustále a znova prosili: „Verím. Pomôž mojej nevere!“ (Mk 9,24) Verím, ale pomôž mi, aby som nežil ako neveriaci. Veríme síce, ale znova a znova sa správame, akoby sme nie celkom verili, čiže akoby sme boli neveriaci. To, čo by nás malo odlišovať od neveriacich, nie je to, čo konáme, ani to, ako konáme, ale to, prečo tak konáme, jedná sa o motív konania – a tým by mala byť láska. Len ak táto láska k Bohu pre blížneho viditeľná, nebudeme sa vysmievať z náboženstva a ani nebudeme dôvodom, prečo by sa iní z náboženstva vysmievali.

Veľa ľudí si predstavuje Pannu Máriu neskutočne, akoby jej život bol veľmi vzdialený od toho, čo je ťažké a bolestné. Tí, ktorí počúvajú jej slová, sa možno cítia urazení a začínajú pochybovať o pravdivosti zjavenia. Príčinou toho sú tiež mnohé nesprávne predstavy o Panne Márii. Ten, kto vidí Pannu Máriu vo svetle evanjelia a takú, aká sa telom a slovom zjavila v La Salette, kto pozná vtedajšie časy zjavenia, veľmi dobre pochopí túto jej sťažnosť. Najprv sa Panna Mária v slzách sťažuje, že sa nechceme podriadiť jej Synovi, čím riskujeme stratu večnej spásy. Pociťuje nutnosť neustále za nás prosiť, aby nás neopustil jej Syn, aby nás nenechal napospas osudu. To by bolo to najhoršie, čo by nás mohlo stretnúť, pretože by sme boli nenávratne zatratení. Signálom toho, že nás Ježiš neopustil sú katastrofy a úroda, ktorá sa kazí z našej viny. Panna Mária už nemôže dlhšie podopierať rameno Svojho Syna, lebo tieto neúrody sú pre nás spasiteľné a pre viacerých, žiaľ, dokonca nutné. Ako na znamenie odporu voči svojmu Synovi poukazuje Panna Mária na znesvätenie nedele, chýbajúcu Božiu bázeň, rúhanie sa, zanedbávanie modlitby. Myšlienka na následky bezbožného správania núti jej srdce plné materinského súcitu zvolať: „Chodia k mäsiarovi ako psy.“

Máme tu obraz podmienený časom a prostredím. Aby sme správne pochopili jeho význam a obsah, musíme objasniť situáciu, ktorej sa týka. Obrazy a prirovnania nám pomôžu pochopiť obsah, ale na druhej strane môžu i zastrieť zmysel, ak si ich nesprávne vyložíme.

Keď Panna Mária používa šokujúce prirovnanie, nejde tu v prvom rade o cirkevné prikázania podmienené časom a ani vylúčenie zdržanlivosti od mäsitých pokrmov. Jedná sa o smutnú pravdu – Panna Mária hovorí o ľuďoch, ktorí nesvätia nedeľu, meno Božie berú nadarmo, nemodlia sa – čiže hovorí o ľuďoch, ktorí neudržiavajú s Bohom žiadny kontakt. Ich sa týkajú slová plné ľútosti: „Chodia ako psy.“ Ako psy opantané mäsom nemajú žiadnu zábranu, ak sa nemusia báť palice, tak aj my sa dávame nalákať na pôvab časnosti a toho čo je pominuteľné, ak neudržiavame s Bohom živý kontakt. Dá sa lepšie ako týmto prirovnaním zviditeľniť materializmus našej doby?

Posolstvo z La Salette by sme hodnotili nesprávne, ak by sme tieto slová chápali ako pohŕdanie týmito ľuďmi. Je to obraz Matkinej ľútosti a vážne varovanie. Ešte raz sa postavme na miesto milujúcej a zodpovednej Matky. Vie veľmi dobre o strašných následkoch bezbožného života, nadmerného používania alkoholu, nikotínu a narkotík. Panna Mária musí vedieť, že bezhraničná sloboda, neobmedzená chuť uspokojiť si žiadosti sa prezentujú ako ideál, takisto ako vychvaľovanie sa nepretržitou túžbou po pôžitkoch, čo má byť konečným a najvyšším zmyslom života. Všetky médiá systematicky propagujú vedomé využitie v sexuálnej zmyselnosti, hrubú žiadostivosť užiť si a príjemnú pohodu bez rizika, vychvaľovanie verejnej prostitúcie. Ak Matka vidí, že jej deti sú ohrozené utopením v nečistom prúde neobmedzenej závislosti od narkotík, erotiky a sexuality, vtedy sa jej šokujúce a odpudzujúce prirovnanie stáva pochopiteľným. Ktorá matka by neurobila všetko pre to, aby zachránila svoje deti pred takýmto nedôstojným otroctvom! Teraz máme na mysli upozornenie sv. Pavla, ktorý v liste Rimanom píše: „A pretože si nevedeli vážiť poznanie Boha, Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí, plní neprávosti, zloby, lakomstva, ničomnosti, plných závistí, vrážd, svárov, ľstí, zlomyseľnosti, sú klebetní, utŕhačský, nenávidia Boha, urážajú iných, sú pyšní, povyšujú sa, vymýšľajú zlo, neposlúchajú rodičov, sú nerozumní, vierolomní, bezcitní a nemilosrdní.“ (Rim 1,28-31)

Pretože sa jedná o veľmi vážny problém, ktorý sa týka i našich čias, zacitujeme Leonida Brežneva, kľúčovú postavu ľudového boľševizmu, ktorý 22. apríla 1970, pri príležitosti 100. výročia narodenia Lenina, ponurými slovami predpovedal západnému svetu jeho budúcnosť: „Západ zalieva obrovská vlna zločinov a temného zmätku narkománie, pornografie, zvrhlých citov a okyptených duší. V dôsledku tejto mravnej zruinovanosti Západu zvíťazí medzinárodný socializmus a komunizmus.“

Biskup z Akwizgranu ako odpoveď napísal: „Bránim sa takýmto predpovediam o prevahe komunizmu a jeho víťazstvom nad kultúrou Západu. Neviem si predstaviť, že náš národ by sa stal neverným svojej hrdej histórii a úplne by sa poddal materialistickému zmýšľaniu, chutí užívať si, dychtivosti využitia a nemal by už žiadne pochopenie pre duchovné hodnoty náboženské a mravné. Celá kultúra európskych národov je založená na základoch kresťanskej viery. Z nej čerpali silu, aby sa v priebehu stáročí vydobyli trvalé hodnoty literatúry, umenia a vedy, ktoré do dnešných čias vzbudzujú všeobecný obdiv sveta. Myšlienka, že všetky tieto hodnoty by mali byť premrhané súčasným a prichádzajúcim pokolením kvôli ich morálnemu pádu nám nemôže dať pokoj. Preto ako biskup, ktorý miluje svoj národ, sa cítim zvlášť zodpovedný a považoval by som to za veľké zanedbávanie povinností, keby som nezdvihol hlas a neupozornil na nepretržite pokračujúci mravný úpadok. Kvôli pocitu zodpovednosti musím ostro povedať – súčasný vývoj smeruje k zničeniu celého mravného poriadku, otriasa základmi každej zdravej a dôstojnej ľudskej spoločnosti. Takto to nemôže ísť ďalej! Národ vstáva alebo padá vďaka svojej mravnej sile. Takéto je jednoznačné poučenie z dejín.“

Ako mohlo k tomu prísť? To, čo svätý Pavol ukazoval pohanom ako príčinu pádu, dnes sa dotýka mnohých kresťanov: „Božiu pravdu premenili na klamstvo a ctili si stvorenie namiesto slúžiť stvoriteľovi,“ píše sv. Pavol v liste Rimanom. „Ich koniec je zatratenie, ich boh je brucho, hanba je ich slávou a zmýšľajú prízemne,“ napíše v liste Filipanom. Porovnanie s psami nám môže pomôcť odhaliť a zničiť skryté modly nielen spoločnosti, ale aj nášho vlastného života. Núti nás k stálej kontrole, či sa nesprávame voči peniazom a príjemnostiam, úspechom a užívaní, poctou a moci, alebo či sa nesprávame voči druhému človeku ako psy voči mäsu. Každý človek má svojho pána, či o tom vie, alebo nevie, či to chce, alebo nie, či si ho sám zvolí, alebo ním ostáva zotročený. Kto si namýšľa, že vôbec nemá pána, ten je už načisto zotročený a ani necíti putá, ktoré nosí. Nemusíme znova a znova konštatovať, že ľudia, ktorí sa oslobodili od oddanosti svojej kresťanskej viere často upadajú do otrockej závislosti bludov a povier v ich najsmiešnejšej podobe. Sú väzňami duševnej slepoty, obeťami zmätku a poblúdenia ľudí, ktorí sa opäť ocitli v tme a tieni smrti. Pomyslime si len na dvojicu zaľúbených, ktorí ak chcú vlastniť sami seba navzájom a výlučne pre seba, automaticky podľahnú chorobnej žiarlivosti a ich láska sa stáva otroctvom.

Znova a znova sme ohrozovaní žiadostivosťou užiť si zmyselnosti sexu, peňazí a pohodlia prostredníctvom moci a pocty. Nielen bohatstvo, ktoré človek vlastní, ho môže urobiť svojim otrokom – ťavou, ktorá ťažko prejde uchom ihly, ale aj bohatstvo ako post, ktorý chceme napriek všetkému a za každú cenu dosiahnuť. Všetko nás to natoľko pohlcuje, že zabúdame na Boha a na svedomie, lebo ho neberieme ľahkovážne, čo z nás robí ľudí, ktorí „chodia k mäsiarovi ako psy.“ Každý človek stojí pred voľbou – či si do centra postaví seba samého, či Boha. Bez centra ako bez cieľa totiž človek nemôže existovať. Alebo očakávame šťastie a konečné naplnenie od Boha, a vtedy ho oslavujeme, alebo šťastie hľadáme a očakávame v stvoreniach, a vtedy ich zbožňujeme a stávame sa ich otrokmi. Kto dnes nechce slúžiť Bohu, slúži svetu, pohltenému výrobou a konzumáciou. Kto nechce slúžiť Bohu a nehľadá to čo je hore, ten sa stáva otrokom pominuteľných vecí a koná modloslužbu.

Stvorenie – natoľko, nakoľko ho človek už podmanil – fascinuje tak, že nám hrozí opantanie jeho pôvabom a zabudnutie na večné dobrá. Život teraz s dobrom a materiálnymi príjemnosťami sveta sa zdá tak žiaduci, akoby človek nepotreboval žiadne prísľuby o nejakom druhom lepšom svete. Všetky nové náboženstvá hlásajú iba časné šťastie a veľa ľudí sa nechá nalákať. Neukazuje sa im šťastie ako potecha a prísľub večného života, života po smrti, ale je to akoby bezpodmienečný sľub splnený už tu a teraz. Fascinácia týmto šťastím vyplýva z jeho časného uskutočnenia. Nové náboženstvá majú spoločnú črtu v hlásaní jedine dočasného šťastia. Dištancujú sa od kresťanstva, zavrhujú ho, niekedy tvrdo, lebo smerujú ku konkrétnemu šťastiu. Dlhé čakanie na prísľuby o spravodlivosti, ktorá sa nachádza na druhom svete a trpká skúsenosť každodenného života vyvolávajú skepsu, dištancovanie od kresťanstva a jeho odmietnutie. Boh nachádzajúci sa na onom svete je zvrhnutý z trónu a na jeho mieste v časnom sete sa pýšia bohyne a bôžikovia. Fascinácia je ľudskou skúsenosťou, patrí k ľudskej existencii. Dokiaľ je človek duševne zdravý, je niekým alebo niečím nutne fascinovaný. Dnešného človeka fascinuje budúcnosť a to, čo teraz je nové. Už nie to čo je sväté, ale to čo je iné, neobvyklé, lenže nie v kresťanskej Cirkvi, ale vo svete – niečo, čo tu ešte nebolo, budúci raj univerzálneho blahobytu a mieru.

Táto zdanlivá sloboda je nebezpečnou hrozbou zneužívania vlastnej slobody a ničenia práv druhých prostredníctvom každého, kto sa nechce spojiť s Bohom. „Skutočne sme slobodní len ako väzni Krista,“ hovorí Edzard Schaper. Je zrejmé, že túžba po Bohu a po večnom šťastí sa síce nesplní tu na zemi, ale nikdy nemôže byť úplne zničená. Nemali by sme, a ani nechceme zabudnúť na slová Plačúcej Božej Matky: „Chodia ako psy,“ bez toho, aby sme si čo len nakrátko nespomenuli na podobenstvo o márnotratnom synovi. Mladší syn tak isto zvolil veľmi vytúženú slobodu, až sa ocitol pri sviniach a dal by za to všetko, aby sa mohol s nimi najesť. Myšlienka na dobrého otca mu dodala odvahy a silu na návrat domov. Nemohol by aj obraz Plačúcej Božej Matky ukázať zblúdenému svetu návrat od nedôstojnej závislosti človeka k viere a k slobode Božieho dieťaťa? Nás môže oslobodiť len zážitok viery, porovnanie celej časnosti s večným životom.

Odstránenie neduhov a prehnaného používania prostriedkov kultúry je dnes oveľa dôležitejšie a nevyhnutnejšie, aby sme si zachránili vnútornú slobodu a pripravenosť, respektíve, aby sme ich znovu získali. Takto môže získať prostriedky, ktoré nám môžu byť nápomocné k tomu, aby sme nakŕmili hladných v krajinách, kde každý tretí človek je podvyživený, lebo za tieto národy sme všetci zodpovední.

Štrasburgský biskup Elchinger hovorí, že: „Podelenie sa je najistejšou cestou, ako sa zachrániť pred vnútorným otroctvom. Evanjelium sa nedá zmierniť ani s pravicovým ani s ľavicovým materializmom. Neukazuje nám cestu ku kapitalistickému alebo socialistickému bohatstvu. Evanjelium pozýva k deleniu výsledkov hospodárstva na základe bratstva, v ktorom vlastníctvo dobra nezotročuje človeka.“

Deti moje, či ste niekedy videli zhnité zrno?

Deti bez váhania, ale bezmyšlienkovite odpovedali: „Nie Pani.“ Aby sme rovnako odpovedali, museli by sme byť rovnako nesústredení a naivní ako tie deti. Kto nevidel – samozrejme v prenesenom význame – pokazené obilie? A kto si pri tom nespomenie na všetky nesplnené predsavzatia a plány, na všetky neúspechy a nesplnené nádeje, na neuspokojenú túžbu po šťastí a láske, na otázky bez odpovedí a nevyriešené záhady vlastného života i svetových dejín? Naozaj oslobodený a zdravý sa cítime až vtedy, keď si vieme dať rady s našim každodenným životom. Keď, ako hovorí sv. Terézia z Lisieux: „Malé každodenné veci sa stanú pre nás skutočne veľkými.“ Panna Mária ukazuje deťom, a tým aj nám, konkrétnu každodennosť. Kresťanská viera nám nechce ponúkať ilúziu raja na zemi, a už vôbec nie odvrátiť našu pozornosť od tvrdej reality života.

Samozrejme, že Spasiteľ, ktorý „znáša prehru“ na kríži, je pre našu túžbu po šťastí horkým sklamaním a dráždivou provokáciou. Všetci túžime po šťastí a chceme ho zažiť tu a teraz. Chceli by sme zničiť hodiny a roztrhať kalendáre, lebo každodenná monotónnosť nás dusí nekonečnými hodinami povinností a termínov. Možno, že zvlášť zreteľne a bolestne zažívame pravdu, ktorú nám odovzdáva sv. Pavol ako skutočnú pravdu kresťanstva: „Nechcem poznať ani hlásať nič iné ako Ježiša Krista a to ukrižovaného.“ (1Kor 2,2)

Nemusíme zmenšovať ani popierať napätie medzi našou túžbou po šťastí a skutočnou spásou, ktorá nám bola zvestovaná a v ktorú veríme. Je to napätie, kvôli ktorému všetci trpíme, a niekedy sa cítime i zlomení. Túžime po konkrétnom šťastí, ale náš každodenný život je naň skúpy. Dennodenná nuda a monotónnosť sú ako šero, ktoré na nás dolieha. Drobnosti dní, unavujúce maličkosti rodinného a spoločenského života, sny a vízie mladosti sa nepozorovane menia na sivú nudu. Ale to, čo zvestuje ukrižovaný Ježiš, je posolstvom šťastia v najhlbšom význame – a to je viac ako všetky prísľuby pozemského raja.

Ježiš nezničil hodiny ani nepotrhal kalendáre. Radšej prijal a prežil každú hodinu v každom dni. Vedomie, že nás nik neklame šťastím získaným pokazenými hodinami a potrhanými kalendármi, že môžeme veriť, že práve v tej každodennosti, často bolestnej, a akoby nezmyselnej a banálnej, sa napĺňa naše konkrétne šťastie, je pre nás radostne. Spásu nedosiahneme snívaním o živote, veď z toho by sme nič nemali, lež uprostred reality nášho života a našich dejín Boh sa k nám priblížil v konkrétnosti hodín a kalendára.

Nie je Bohom výnimiek a ľudských snov. A práve o tom je odkaz Ježišovho posolstva, plného nádeje a radosti. Ukrižovaný Ježiš je naozaj s nami, ktorí túžime po ozajstnom šťastí, i keď sa nám len zriedka darí spievať pieseň Božej chvály. Nie je Bohom tých, ktorí cítia rozkoš šťastia, bohatstva, úspechu, zdravia a telesnej krásy, ale je Bohom pre tých, ktorí v každodennej práci, v starostiach a láske zodierajú všetko, čo majú – aj svoje telo.

Čo sa stane s našou neustálou túžbou po šťastí? Neostane v podvedomí? Naše ponížené telo, zničené životom, chorobou a smrťou, sa bude podobať Jeho oslávenému telu. Naša túžba po šťastí je opodstatnená. Veď existencia spásy, v ktorú veríme, sa plní inak a nádhernejšie, ako by sa nám mohlo zdať. Možno lepšie pochopíme neočakávanú otázku Krásnej Panej: „Či ste niekedy videli zhnité zrno?“ Touto otázkou, ktorá zrejme s ničím nesúvisí, nás Mária akoby na ukončenia zjavenia – opäť privádza späť k tvrdej realite do našej každodennosti. Tak ako Ježiš v Reči na hore, tak aj Panna Mária vo svojom posolstve na hore La Salette upriamuje našu pozornosť na svet. Tam treba zažiť skutočnosť spásy. V našom každodennom živote treba nájsť Božiu lásku a starostlivosť a vďaka viere v jeho lásku máme plniť jeho vôľu, milovať Boha a každého človeka, ktorý nás potrebuje.

Všetko má svoj zmysel. Všetko prispieva k nášmu posväteniu alebo k našej záhube. V La Salette pripomína Panna Mária chlapcovi istú udalosť, na ktorú už dávno zabudol. Panna Mária presne pomenúva miesto udalosti – malé pole v istej neďalekej dedine. Nielen miesto, ale aj priebeh celej udalosti opisuje veľmi detailne, opakuje i slová tam vyrieknuté, čo prebúdza Maximínovu pamäť. Malý šinter s údivom a radosťou súhlasí: „Skutočne to tak bolo, už viem, takmer som na to zabudol.“ Táto epizóda natoľko otriasla Maximinovým otcom, že sa obrátil.

Naša Nebeská Matka nás chce svojim záujmom nanovo upozorniť, že stojí pri nás a stará sa o nás. Je vždy pripravená nám pomáhať, pozdvihnúť nás, potešiť, ale hlavne doviesť k svojmu i Božiemu Synovi. Za týmto účelom často používa zhnité obilie nášho každodenného života.

Týmto zreteľným príkazom Panna Mária z La Salette skončila svoj dlhý rozhovor s dvojicou pastierikov. Posolstvo bolo smerované priamo a hlavne k vizionárom. Preto Panna Mária hovorila najprv v nárečí detí. Potom, keď vyšla na malý kopec, opakovala svoj príkaz, ale tentoraz spisovným jazykom, hľadiac smerom k Rímu, akoby chcela povedať: „Povedzte to Cirkvi.“ Vzápätí zmizla v žiarivom svetle.

„Ohláste toto posolstvo všetkému môjmu ľudu!“ Tieto posledné slová zjavenia nám kážu myslieť nám na iný odkaz, ktorý dal Kristus svojim apoštolom pred nanebovstúpením: „Choďte teda, učte všetky národy… a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ (Mt 28,19) Ako povedal Ježiš na olivovej hore veriacim všetkých čias, nielen apoštolom, aby zvestovali a ďalej odovzdávali všetko to, čo on vykonal a učil, tak i Panna Mária na hore v La Salette dala príkaz, aby dôležité posolstvo, určené jej ľudu, bolo mu skutočne ohlásené. K jej ľudu, k Božiemu ľudu patria, ako jasne vyhlásil Druhý vatikánsky koncil, všetci ľudia, ale nie na tej istej úrovni príslušnosti: katolíci, pravoslávni, anglikáni, evanjelici, Židia, moslimi, ďalej členovia spoločnosti iných náboženstiev, a napokon všetci ľudia, ktorí nepoznajú jediného naozajstného Boha, lež svoj život žijú v súlade so svojim svedomím. Panna Mária sa obracia k svojmu ľudu a pripomína mu plnosť bohatstva a povinnosti jeho povolania. Poukazuje na to, že všetkými udalosťami dejín, šťastnými i nešťastnými, Boh chce pomôcť každému človeku odhaliť a potvrdiť jeho príslušnosť k Božiemu ľudu. Učí nás, že všetko, čo sa udeje, je dôsledkom Božieho boja o našu lásku.

V La Salette nám, zaliata slzami, ukázala svoju materinskú starostlivosť a námahu, aby doviedla ku Kristovi celý svoj ľud. Dvakrát sa dožaduje: „Ohláste toto posolstvo všetkému môjmu ľudu!“ Plače hlavne nad ľudom Novej zmluvy:

• Nad tým ľudom, ktorí sa zrodil pri Poslednej večeri, z nej čerpá a udržuje svoj život a jednotu, ale ktorý sa nezúčastňuje hostiny, znesväcuje nedeľu a vynecháva svätú omšu.
• Nad tým ľudom, ktorí vie o svätosti a Božej láske, a predsa neúctivo preklína a zanedbáva modlitbu.
• Nad tým ľudom, ktorí je povolaný k slobode Božích detí, ale neustále sa ohrozuje nedôstojným otroctvom.

Po cirkevnom schválení zjavenia biskup z Grenoble povedal: „Poslanie pastierikov sa skončilo, začala sa poslanie Cirkvi. Pastierikovia sa môžu vzdialiť, rozísť do sveta, zradiť veľkú milosť, ktorú dostali, ale zjavenie Panny Márie na tom neutrpí, lebo je isté, že ani neskôr naň nemôže spätne nič pôsobiť.“

Aby sme odpovedali na odkaz Panny Márie, ktorý Cirkev prevzala prostredníctvom slávnostného potvrdenia zjavenia biskup z Grenoble založil rehoľu Misionárov Matky Božej Lasaletskej – Saletínov. Oni majú hlásať odkaz jej zjavenia z 19. septembra 1846 všetkému ľudu s jeho horkou, ale i potešujúcou pravdou a bdieť nad tým, aby sa posolstvo nikdy nehlásalo nesprávnym spôsobom.

Rehoľa misionárov Matky Božej Lasaletskej pracuje dnes po celom svete. A tak sa splnilo to, čo predpovedal svätý farár z Arsu prvému predstavenému rehole, P. Archierovi: „La Salette vykonalo veľa dobra a urobí ešte viac. Najsvätejšia Panna vám zverila počiatok veľkého diela, začnite ho plní odvahy! Nech rastie, aby jedného dňa boli k dispozícii vaši nástupcom ľudia z každej časti sveta!“ Nie je existencia takéhoto spoločenstva kňazov – ktoré má svoj začiatok v zjavení Panny Márie v La Salette, lebo ona je v zvláštnej úlohe Zmieriteľky hriešnikov – zároveň i nezmazateľným a veľavravným svedectvom nepretržitej účasti Panny Márie v dejinách spásy? Ten, kto môže uveriť v zázračné zjavenie Panny Márie v La Salette, kto pozná jej posolstvo a chápe s istotou jeho význam, nemôže ignorovať odkaz Panny Márie: „Ohláste toto posolstvo všetkému môjmu ľudu!“